Zima
Trblietanie v tráve
Kto z nás
Paradoxy života
Neviňte ma
Objatie
Apokalypsa
Je prestreté
Nočné prikázanie
Podplatené nebo
Sila slova
Nečakaný dar
Skromná
Predvolebná
Zima
Už je znova tu…
Po roku zas prišla, vtieravá potvora,
chce sa dostať dnu!
Ja ju však nevpustím do môjho pitvora…
Darmo ma pohládza od hlavy po päty…
Pod kabát tlačí sa,
hľa, aká dračica!
Nech sa len zalieča – na mňa to neplatí…
Trblietanie v tráve
Keď sa noc na deň ukladá,
zarosené steblá trávy sa začínajú prebúdzať.
Postupne odvracajú pohľad od zeme,
aby sa, celé netrpezlivé, oddali nesmelým dotykom slnka.
Zaiskria vďakou a dychtivo sa vypnú do celej krásy.
Ranný vánok im prečeše vlasy
a ony sa započúvajú do jeho tónov.
Odrazu majú chuť plesať.
Opatrne sa, poprepletané lúčmi slnka, začínajú kolísať v rytme vánku.
Sprvoti nenápadne, potom už celkom zjavne.
Napokon sa úplne roztancujú.
Vlnia sa a iskria,
ohýbajú a trblietajú,
ako v ošiale!
Kým ich nezbedný vánok neunaví
a kým im smädné slnko neodoberie všetku silu.
Nakoniec, unavené z ranného predstavenia, nebadane stíchnu.
Stíchnu a čakajú na nové trblietanie.
Kto z nás
Kto z nás je bez hany, čistý a nevinný,
s hlavou vždy vztýčenou pozerá priamo späť,
ochotný pobiť sa za svoje dejiny,
za pravdy niekdajšie rovnako dnes sa prieť?
Ten, kto je bez hany, čistý a nevinný,
kameň nech zodvihne, do mňa ho hodí,
stresce ma za chyby, za moje prečiny –
Cháron už vyčkáva na svojej lodi…
Paradoxy života
Ach, koľko lásky v človeku drieme!
Zavretá živorí, predsa však žije,
ochotná zomrieť bárs pre čosi živé.
No srdce váha, ostáva nemé.
Bojí sa otvoriť, vypustiť city von.
Čo keď sa dočkajú ticha a sklamania,
slov, čo ich odmietnu, naveky porania?
Radšej ich odsúdi navždy byť väzňom v ňom.
Ach, koľko lásky kolo nás drieme!
A koľko duší hľadá ju denne…
Neviňte ma
že som príliš ustráchaná
v batohu nosím svoje obavy
na nohách závažia strachu
pevne pripútané
reťazami
Stratila som od nich kľúč
v deň keď ste sa mi narodili
Objatie
O čo krajší bol by svet
keby mrchy príšery
hneď ako sa zošerí
nezačali spriadať sieť
čo ma celkom obmotá
keď nakukne samota
Nepokoj sa plazí s ňou
ako had do mojich snov
Dnes ma zase v moci má…
Ach, ten sa vie objímať!
Apokalypsa
Čo len sa to s nami stalo
skamenelo srdce v nás?
Viac než dosť je stále málo,
predísť by sme chceli čas.
Neteší viac vôňa kvetov,
slávik spevom neláka.
Pri stole už miesta nieto,
bočíme od chudáka.
Podivný chlad do sŕdc vnikol,
vyhnal lásku z tela von.
Autoritou nie je nikto,
iba ego vládne v ňom.
Mĺkve hroby, nemé kríže –
výkričníky nevinných.
Svetový mier? Smiešne klišé!
Vinní sme hoc bez viny.
Odpusti nám, nebo temné,
vľúdnejšie sa nad nás skloň.
Ľudskosť zdvihni z prachu zeme,
nedívaj sa na jej skon…
Je prestreté
Ponúkni sa,
Človek,
je prestreté.
Vyber si, čo len chceš!
Na stole Života všetko sa nájde –
od výmyslu sveta.
Tak už sa obslúž!
Stačí len ruku natiahnuť
a darmi náruč naplniť.
Je prestreté…
*
Ach, Človek!
Obrus si mohol ponechať…
Nočné prikázanie
Neklopte na moje vnútro,
zamknuté má večer dvere.
Hneď potom, čo prach dňa zmyje,
samé chce ísť do postele.
Pozastiera všetky okná,
pospratúva chlieb i soľ.
Ponúkne vám iba prázdno,
prehnutý je pod ním stôl.
Heš, myšlienky, heš, heš, heš!
Či vy azda nevidíte
stáť pred hradom nočnú stráž?
Choďte preč od nemých okien,
klopať na ne smie len dážď.
Podplatené nebo
Také smutne fádne!
Jeden deň jak druhý –
sťa obohraná platňa,
čo dokola sa krúti…
Duša smädom chradne…
Aspoň kúsok dúhy!
Či azda nebu platia,
že vysmieva sa z ľudí?
Sila slova
Raz, keď vytratí sa nádej všetka,
keď navždy zhasne čaro chvíle bývalej,
keď farby zblednú, zaškerí sa beznádej
a na smútok nepostačia vrecká,
aj slovo zhojí, dych trýznivý premení.
Iskierkou v popole zrodenou
ožiari deň novou nádejou –
ako slnko po búrke v rannom brieždení.
Čo keď však slovo hojivé zahynie v nás?
Chvíľami nedá sa von z ruín cesta nájsť…
Nečakaný dar
Navštívila ich Láska.
Potichu nakukla cez pootvorené dvere
a
rozpačito vkĺzla dnu.
Pohľadom zavadila o bohato prestretý stôl.
Prehýbal sa od Ostýchavosti, Rozpakov a Pochybností.
Neistota majestátne trónila uprostred,
klíčiace semiačka Nádeje a Viery sa tisli na samom kraji.
Pristúpila bližšie
a
ako nežný závoj prekryla všetko prepotrebnou dávkou Svetla.
Neistota sa utiahla do tmy –
Nádej a Viera si vydýchli.
S obavou roztiahli náruč,
aby jej ponúkli nový domov.
Spolu v ňom budú rásť
do vzájomnej krásy a veľkosti.
Urobili miesto na stole
a
do stredu položili jej dar.
Rozbalili batôžtek
a
usmiali sa.
Je to tak. Navštívila ich Láska.
(2. január 2016)
Skromná
Tak málo pre život stačí mi
Neveľké miestečko
len skromný fliačik
kde by som nemrzla od zimy…
Myšlienka dobiedza
za mnou sa vláči
Skromná som…
Veď iba tak málo pre život treba mi –
len kúštik komôrky v srdci mi prenajmi
Predvolebná
Milý volič, národ, ľud,
pripravený k voľbám buď.
Dvadsaťtri strán sa už klania,
spriada siete, ba i laná.
Čo len chceš ti každá sľúbi,
že bude dať čo do huby.
(Keď im dáš svoj vzácny hlas.)
Tvoja cena stále stúpa,
vážia si ťa, radi kúpia.
Aby sa ti lepšie žilo,
obetujú hoc aj život.
Len tak z lásky, pre teba,
chcú sa v práci pretekať.
(K ich strane sa ale hlás!)
Na srdci im teraz leží,
aby si bol zdravý, svieži.
„Iba nás si, volič, vyber,
vyhneš sa tým istej chybe.
K voľbám kráčaj veselo,
bude ako nebolo!“
(A po voľbách spoznáš nás…)