Smiech cez slzy

Zavri city do ulity,
nevypusť ich von.
Aj keď si už celkom zbitý,
bezmocný je ston.

V maske klauna radšej ži,
obecenstvo nechce splín!
Nacvič úsmev, zopár lží,
smútok šepkaj do perín.

Srdce plače? Ty sa smej!
Načo smútok ukazovať?
Nezmeníš tým diania dej…

Znovuzrodenie

Slnko dokáže robiť zázraky. Vie rozohnať aj tie najčernejšie chmáry na duši človeka. Svoju „prácu“ začína hneď zrána. Najprv zvedavo vykukne ponad obzor a potom – potom sa usmeje.

Na steblá sadne si,
rosou sa napojí.
S kvetmi sa privíta,
potíšku, v pokoji.

V tráve sa poihrá,
potokom zaiskrí,
s vetvami pohojdá,
pogúľa po lístí.

Na nebi dúhu hneď
po búrke rozleje,
a zrazu na duši
ľahko je, dobre je.

Do srdca votká mi
zlatisté pradienka.
Smútok sa vytratí,
odletí neviem kam.

Zažmurkám na slnce,
šťastne sa usmejem.
Ďakujem nebesám,
za návrat nádeje…

Až rozkvitnú čerešne

Rozjímanie v tráve –
ona a on len s ňou.
Znenazdania hravé
bozky pod čerešňou.

Rozčechrané vlasy,
trblietanie v tráve,
opojenie z krásy,
prísľub lásky pravej.

Nebo si blankytne
od svitu žiari,
na lúke rozkvitne
aj láska v máji.

Ale máj uvädne,
zbelejú púpavy.
Opadnú lupene,
láska sa unaví.

Netráp sa, nezúfaj,
že láska zovšednie,
veď príde zase máj,
rozkvitnú čerešne…

To My Mother                                        Mojej mame

Sadness pierced my body through         Smutná som a clivo je mi,
`cause you`ve left and I`m so blue.       bo mi chýbaš tu na zemi.
Make me laugh and let me cry,                Plačom uteš, smiechom obdar,
look after me from the sky.                      buď môj anjel, buď môj oltár.
Be my angel as you swore,                       Dozri na mňa, sľúbila si,
wait for me at heaven`s door.                 počkaj v nebi, prídem asi.
Once I kiss your lips and hair,                  Raz ti bozkám vlasy, pery,
don`t be sad and please wait there.      nesmúť, čakaj, ja v to verím.

Neposlušná

Chcem celkom málo –
by u mňa v bezpečí
sťa v hrade bola.
Tichá a bez rečí.

No ona bráni sa!
Priečna je, nezlomná.
Držím ju, nevládzem,
uteká odo mňa.

A tak ju potrestám,
horkú a klebetnú!
Zamknem ju zarána,
nedám jej vylietnuť!

Čierno je, slano je
v žalári, v duši.
Musí sa von dostať,
búši a búši!

Zostaň tu!

Vzdávam sa,
rosia sa mi líca…
V žalári skuvíňa
ďalšia klebetnica…

Začiatok konca

Nič nehovoriace slová,
veľavravné ticho,
nemé výčitky.

A cesta, čo nikam nevedie.

Mŕtvy život,
obrovská ničota,
prekypujúca prázdnota.

Minimálne maximá citov,
menej, čo nikdy nebude viac.

Mráz, čo páli až do kostí…

A koniec nekonečnej lásky.

Bežné paradoxy.

Raz za čas

Raz za čas
sa strhne búrka …

V duši mocnie čierny dážď,
pribúda na srdci brázd.
Nebo ryčí, zem sa trasie,
rozmarné je ľudské šťastie.

Raz za čas
zas slnko žmurká…

Dúhou nebo zaleje,
plaché skrsnú nádeje.
Lúčmi rosu vysuší,
slané kvapky na duši.

Raz za čas
mám z búrok hrôzu,
bojím sa ich, strácam rozum.

Raz za čas
zas búrka príde,
kde je teplo tvojich krídel?

Raz za čas
mi povedz, mám ťa rád,
nebudem sa viacej búrok báť…

Do rúk sa ti vkladám

S tebou padám, aj sa vznášam,
dotýkam sa hviezd.
Nebeským sa divím krásam,
tebe dám sa viesť.

Aj keď z cesty vybočím,
všade vôkol visí tma,
vyvedieš ma úbočím –
zato môžeš súdiť ma.

So mnou si tu vždy, keď hľadám,
chcem sa správne rozhodnúť.
Poddávam sa tvojim radám,
bezpečná je s tebou púť.

So mnou smútiš, s tebou snívam,
vo mňa sa vždy nádejaš,
pri mne stojíš, odjakživa,
moje druhé – dobré JA.

Ach…

Letí s davom, príliš rýchlo,
nevládze už, nebo stíchlo.
Ty však choď, len ďalej kráčaj,
za vidinou, jak to vtáča…
Do cieľa, kde všetko vraj je,
bohaté priam rajské kraje.

Doletí tam, srdce slabne,
v žiare žmúri, už je na dne.
Stratené je, ach, to vtáča,
ty však ideš, stále kráčaš…

Školská

Zase vstávať, môj ty bože,
veď je tma a všetko spí!
Zvoní budík, chmátam v hrôze,
raz ťa zmárnim, to si píš!

Odporná je ráno škola,
nedá mi tá beštia žiť…
Musím do nej, mŕtvy spola,
nemá chochmes, žiaden cit!

Hlava ťažká, hoc je prázdna,
na pive som včera bol…
Vypiť treba všetko do dna!
Večer drinky, ráno bôľ…

Čo tá učka nedá pokoj,
zbláznila sa v tento deň?
Nevidí to kalné oko?!
Nedá sa mi čítať preň!

Ako to, že hlava prázdna?
Vraj je dutá – hoc je veľká!
Moja vina je to azda?!
Neschopná je… učiteľka!

Tá neschopnosť oči kole!
Že som hlúpy, či to viem…
Načo potom sedím v škole?!
Zbalím švestky – carpe diem!

Túžba

Hodiť tieseň za hlavu
chytať vločky do dlaní
sfarbiť dúhou déjà vu
opájať sa hviezdami

Objať svet a spiť sa krásou
nesmiať sa len zdanlivo
prijať jeseň a čas mrazov
dar prílivov odlivov…

Na prechádzke lesom

Jeden, dva, tri, štyri, päť,
pozri na náš krásny svet.
Tu hľa lopúch, tam zas muška,
otvor oči, nastraž ušká.
Klopi, klopi, ďateľ ťuká,
hľadá červy v kôre buka.
Klopi, klopi, poďte von,
zjem vás všetky, hladný som.
Zo studničky zurčí voda,
jelši, vŕbe vlahu dodá.
Tesne nad ňou vážky letia,
bo je čistá a bez smetia.
Divozel zas láka včielku,
prospešný je zdraviu, tielku.

Jeden, dva, tri, štyri, päť,
zoskoč z pníka, k mame leť!

A Walk in the Woods

One, two, three, then four and five,
look how nice is world and life.
Here´s a burdock, there´s a fly,
snare your ears then watch and spy.
Knock, knock is a lovely sound,
woodpeckers must dig worms out
from the bark of one old beech –
there are many, they´ll eat each.
Water´s gurgling from the well,
where an alder, willow dwell.
Dragonflies are gliding there,
it is clean, they needn´t care.
Come here, bee, the mullein says,
take my force to help your health.

One, two, three, then four and five,
from the bole to mum´s arms fly!

Kvapka v mori

Čo je šťastie…
či ho niet?
kvapkou v mori
spleťou ciest

Darmo prosíš…
márnosť viet
stratil si sa
čudný svet

Zasvieť maják…
azda späť?!
poblúdených
slepých veď

Či je šťastie…
a či niet?
vráť nám Bože
dar vidieť

Vŕba

pre smútok zrodená
duší čo zblúdia
nemé sú košíky
osudov z prútia

bolesť je priťažká
vlastná i cudzia
k zemi sa vždy klonia
stromy aj ľudia

zármutok pocestných
lymfou už prúdi
kto si však povšimne
tlkot v jej hrudi…
*
bolesť je priťažká
vlastná i cudzia

k zemi sa sklonila

ach kde ste ľudia

Nikdy

Prazvláštne slovo je nikdy
sprvoti ostré jak britva
zjari je naduté, pyšné
ráznosťou, energiou plytvá

S letom už ostrie sa stupí
sila sa vytráca, slabne
múdrosť mu prinesie jeseň
pokoru zimné dni chladné

Prazvláštne slovo je nikdy
s človekom starne

Z lana je už len pár nití

Vzdoruje
Márne

Návraty

Môcť sa vrátiť o pár liet…
Minulosti dotknúť sa
Opäť veriť v silu sna
Pustiť z hlavy čudný svet

S Alenkou v jej ríši žiť
Letieť s princom k oblakom
Dať sa zlákať jablkom
Bezstarostne vítať svit
*
Tak už prestaň, vráť sa späť!
Dávne časy nechaj tak
Roztvor krídla ako vták
Rojči
Snívaj
K slnku leť

Prosba

Samota, samota, SAMOTA!

Obrovské prázdno čo zviera
tisne a bolí a žmýka

sval čo v predsmrtných kŕčoch sa zmieta

Zľutuj sa, Pane

Nepotrebná

Mladá je ešte
Mladá, no stará…
Samotná v dave
Takou sa stala

Aj kvapky dažďové
stekajú
po tvári…

Odplaviť umyť chcú
horkú chuť
života
Vymyť sa však nedá
spod kože
ničota

Nikomu nechýba
Zbytočná

To kvári

Nahé ilúzie

Za rána slnko,
na obed mračná…
Kto za to môže,
že sčista-jasna
nebesky modrá
je zrazu sivá,
nádeje že dážď
donaha zmýva?
Kto za to môže,
čia je to vina?!
*
Hej, barman, kde si?
Sem s fľašou vína!

Mozaika
môjho života
pestrá je, farebná

Maliar sa oháňa
štetec si máča
vo farbách
dúhových

Namiešať, zamiešať, poskladať
Prefarbiť!
(Prefarbiť? Aj tak sa všetko rozpije…)

Mozaika tvorí sa
Z palety ubúda
farieb
(a života)

Biela sa minula prvá
Už nie si nevinná
(Aj dúhová je pekná)

Zelená chýba tiež
(Čím tieseň prekryť mám?!
Kde smútok pochovať?!)
V stromoch si chcela?

Černe je dostatok
Snúbi sa s bolesťou
Vpletá sa
(až do srdca…)

Žltej prosím tiež pridať
Úcta nech do bohatstva sa odeje

Ešte fliačik pokánia a pokory
(Iba toľko?!)
Fialová sa už minula!

Už len červeň prsknúť tam
(Patrí sa)
Nech láska dielo dotvorí

*
Vďaka, osud
(za taký gýč!)

Nenásytná

Ako vodu maj ma rád,
moju hĺbku k sebe vpusť.
Vlej si ma do smädných úst,
vypi ma na jedenkrát.

Od prameňa maj ma rád,
potečiem ti do dlaní.
Rozčer si ma prstami,
za sedem dní sedemkrát.

Byť tvoj nápoj, čo máš rád,
prúdiť k tebe do buniek…
Po tom túžim, byť tvoj liek,
kvapkou drogy nastokrát.

Viac než kyslík maj ma rád,
do krvi ma vstrebať skús.
Vdýchni si ma z plných pľúc,
za deň vsaj ma tisíckrát.

Že ma ľúbiš a máš rád –
nemusíš už vravieť mi.
Len ma dýchaj, buď smädný,
neprestajne, miliónkrát…

Až za nechty

Keď bolesť zachádza za nechty
a smútok zamŕza na lícach
keď tieseň plazí sa povetrím
a dusí, do pľúc až tlačí sa

Do lásky chcela by schúliť sa vtedy

vrkoče zase mať
nebáť sa sama

Do klbka zvinie svoj malý svet šedý
zaskučí jak psíča

chýba mu mama

Len tak…

Len tak sa dať vetrom unášať
do očí vysmiať sa času raz
lietať si bezcieľne jak vtáča
s vesmírom na chvíľu skúsiť zrásť

So slnkom ráno sa pozdraviť
objať sa so svetom s radosťou
veriť, že všetko sa raz spraví

len sa tak odvážiť

byť prostou

Začarovaný kruh
(geometricko-fyzikálny pohľad na vec:–)

Začal od nuly.
Súradnice jeho úspechu sa pohybovali zrýchleným priamočiarym pohybom nahor.
Takmer kolmo.
Myslel si, že priamka jeho šťastia mieri do nekonečna. Mýlil sa.
Bola to úsečka.
Jej koncový bod narazil na naklonenú rovinu.
Šikmú plochu.
Nekontrolovaným chaotickým pohybom sa pokúšal nájsť stratenú rovnováhu.
Sínusoida jeho existencie prudko oscilovala v horizontálnej rovine.
Raz bol hore, potom dolu.
Dlho trvalo, kým amplitúda jeho kmitavého pohybu splynula s osou.
Konečne klesla na nulu.
Rovnomerným priamočiarym pohybom začal opäť napredovať.
Prekonal silu gravitácie a opatrne postupoval nahor.
Cestou najmenšieho odporu.
*
Neveril, že ich cesty sa niekedy stretnú.
Sprvoti vyzerali ako rovnobežky.
Neboli.
V neznámom bode X sa trajektórie jeho a jej osudu preťali.
Dve opačne nabité častice sa neuveriteľnou silou začali priťahovať.
V čase T (v deň D) splynuli v jednu.
*
Chvíľu žili šťastne.

Osudným sa mu stali dva trojuholníky.
Príležitostný trojuholník v jeho živote a potom ten bermudský.

Cestou z exotickej dovolenky sa ich láska utopila.
Ne(z)vratne.

Z počiatočného napätia v ich vzťahu už ostal iba prúd.
Takmer ho zabil.
A pripravil o majetok.

Pochopil, že je opäť na nule.
A že jeho život je kruh.
Začarovaný.

Čakanie

Oči by spali,
no zatúlané myšlienky
sa chcú rozprávať.
Čakajú na dážď,
čo ich premôže
a očistí od prachu dňa.

Obloha temnie,
nebo sa rozčuľuje.
Hnevá sa a kričí.
Z plného hrdla.

Kvap, kvap, kvap…

Ach, to je vôňa!
Tak vonia iba letná noc,
keď sa už nebo unaví.

Zaháňam myšlienky do košiara,
už počuť len ich šepot.
Možno bude padať hviezda.

Kvap, kvap, kvap,
kvap, kvap,
kvap.

Otváram oblok a usmievam sa na mesiac.
Možno bude padať hviezda…

4 Haiku
(na tému 4 ročné obdobia)

Daj mi ruku, poď
Už rozkvitli čerešne
Sladké máš pery

*
Čimčarára Čim
lastovičky naháňa
Slnko sa smeje

*
Symfónia farieb
v ospanlivom andante
hrá v mojich očiach

*
Zrosené okno
Za ním biele obrazy
Máme periny

Šťastie

Načisto zoschol už zvyšný kus chleba
pod prachom stráca sa soľ
nie je mi slávnostných obrusov treba
nadarmo prestieram stôl

Ako vždy doteraz
znova ma obíde
zastaví inde sa
na lepšom obede

… raz…

bol ako pavúk čo striehne na svoju obeť
nenápadne
v kúte života čakal a spriadal si svoje siete
trpezlivo

vedel že raz ju dostane
… raz…

schúlená do seba
slabá a bezbranná
do duše uzamkla klenoty žitia svojho
schovala pred ním kľúč

ach aká zviazaná
slabá a bezmocná
ustatá zlomená
ostala zrazu

vetrisko strachu kmáše ňou
vytrvalo

… raz…

vždy sa bála pavúkov

3 Haiku
(citoslovcové)

Tik-tak, tik-tak, tik
Zrkadlo sa vysmieva
Tak už prestaň! Prásk!

*
Klopi-klopi-klop
znie tichom letnej noci
spolu s klavírom

*
Kvap-kvap, kvap-kvap, kvap
Mračná praskli vo švíkoch
Zem sa umýva

Trojštvrťová

Na perách slnko, oči už ladia
Orchester rána v rozpuku
na strunách duše brnká mi

Raz-dva-tri
raz-dva-tri

(Dnes sa možno dotknem slnka)

Raz-dva-tri
raz-dva-tri…

Rozhovor s dušou

Nie je tvoj idol, nikdy ním nebol –
vždy sa ti páčili len tmavé oči.
Okolo sivých – skoro jak nebo –
začal sa odrazu tvoj život točiť.

Nie je vždy dochvíľny, keď chce, je hluchý…
Ale má rozum!
No v tvrdej hlave…
Veselej mysle je!
Má však aj muchy…
Ktože ich nemá? Veď je to zdravé!

Nie je môj idol, nikdy ním nebol –
vždy sa mi páčili len tmavé oči.
Bez jeho sivých nie som však sebou…
Sivá je vždy sivá! Vo dne i v noci!
(Pravdu máš, dušička. Veď vie aj kosiť:–)