Život je naozaj zvláštny. Chvíľu nám dovolí vznášať sa v šťastí a blaženosti, a hneď nato nás trestá za chyby, ktorých sa dopúšťame. Nemilosrdne nás nechá spadnúť až na samé dno… A my, celí doráňaní a dobití, predsa len dvíhame hlavu a hľadáme svetlo, čo nás vyvedie z bludiska beznádeje.

Alena Belanová, mladá ambiciózna žena, už vie, čo je to byť na dne. Aj to, aké je šťastie vrtkavé a nevyspytateľné. Veď iba nedávno mala všetko, čo človek potrebuje k pohodlnému a bezproblémovému životu. Úspechy v práci, dostatok peňazí i lásku svojich blízkych. Kde sa však stala chyba a prečo jej život stratil zrazu zmysel? Odpoveď na túto otázku sa skrýva v dvoch vzájomne sa prelínajúcich príbehoch. Prvý z nich sleduje osudy mladých manželov Belanovcov od zoznámenia až po dospelosť ich jedinej dcéry Ley. Ten druhý sa začína narodením dievčatka, budúcej vrcholovej športovkyne, snívajúcej o olympijských métach. Pokračuje rokmi jej driny a odriekania, ale i obdobím dospievania ďaleko od najbližších.

Úryvky

niekoľko úryvkov z Kašlem na život bez lásky:

Alena a Milan 

To leto, keď sa Kely narodili šteniatka a Alena šla na letnú prázdninovú brigádu do konzervární v Rimavskej Sobote, bolo jedno z najkrajších. V to leto sa zoznámila s Milanom Belanom.

Najprv ho nespoznala. Pristavil sa pri nej práve vtedy, keď sa jej slzy liali z očí prúdom a sto ráz oľutovala myšlienku ísť si zarobiť na brigádu do konzervární. Zaradili ju do prevádzky na výrobu leča a práve vtedy šúpala cibuľu. Od šiestej hodiny ráno do druhej popoludní! A takto to malo byť celý mesiac…

„Čo je, čo plačeš?“ oslovil ju akýsi mladík. Neskôr zistila, že je to študentský dozor, štvrták,  ktorého vysoká škola – vtedy sa ešte volala Vysoká škola dopravy a spojov v Žiline – vyslala, aby na všetko dozeral, prípadne riešil problémy, ak by sa nejaké vyskytli.

„Daj pokoj, neprovokuj!“ odvrkla mu uplakaná Alena. Ešte pol hodiny a zabalí to. Dovtedy musí ošúpať čo možno najviac cibule, bola platená na kus. Ani naňho nepozrela. Nezdržuj, pomyslela si, prišla som si sem zarobiť. Ale on tam iba stál a len na ňu zízal.

„Ako sa majú šteniatka?“ opýtal sa odrazu.

„Prosím?“ zdvihla hlavu a pozrela naňho. Bol riadne vysoký, musela si rukou zacloniť oči, aby jej do nich nesvietilo slnko. Sedela pred dverami prevádzky, tam sa jej plakalo menej ako dnu. „Odkiaľ vieš o mojich šteniatkach?“ čudovala sa.

„O našich šteniatkach,“ opravil ju a zasmial sa.

Konečne ho spoznala, vlastne ten smiech. Aj po mesiacoch si vybavila, ako dobre sa zabával počas jarných záletov svojho labradora. Vtedy nemala čas bližšie si všimnúť akéhosi bláznivého majiteľa ešte bláznivejšieho psa. Až teraz sa jej naskytla príležitosť dôkladnejšie si ho prezrieť. Svojimi hnedými huncútskymi očami sa na ňu usmieval vysoký a vyšportovaný mladík. Rovnakú farbu mali aj nakrátko ostrihané vlasy, čo bolo dosť nezvyčajné. V tom čase leteli podstatne dlhšie vlasy. Možno sa dal ostrihať pre horúčavu, ktorá sa dolu na juhu Slovenska mohla v tento letný čas očakávať.  Oblečené mal len tričko a kraťasy, na nohách biele botasky. Museli to byť aspoň desiatky, taký bol vysoký. Vrátila sa pohľadom nahor a skonštatovala:

„Takže predo mnou stojí ten…“ nedokončila, skočil jej do reči.

„Áno, pred tebou stojí ten idiot, tak si ma vtedy tuším nazvala, ten idiot, čo to všetko spôsobil,“ usmial sa zoširoka a potom veselo dodal:

„Volám sa Milan, Milan Belan. Pokojne si ma môžeš prezrieť – v plnej kráse,“ zapózoval.

Predstavila sa mu aj ona, ešte mu aj ruku podala. Nech vie, čo je to voňať cibuľou!

„Ja som Alena Kaliská a vonkoncom nechápem, prečo práve ja musím robiť takúto odpornú prácu, a iní si môžu spokojne chodiť po fabrike a kontrolovať“, neodpustila si provokačnú poznámku.

„Pred dvoma rokmi som aj ja šúpal cibuľu, dievčatko. Keď budeš veľká, tiež možno postúpiš,“ vysvetlil jej. „Nuž ale, keby si veľmi chcela, mohol by som skúsiť preložiť ťa na prevádzku, kde robia rajčinové pretlaky. Nič by si nerobila, iba by si si pekne driemkala, sediac pri páse, a sem-tam by si  vyhodila zhnitú rajčinu,“ ponúkol sa.

„Vďaka za ochotu, zostanem radšej tu. Ja potrebujem niečo akčnejšie, ako sú paradajky.“

„Nuž, keď sa ti cibule javia akčnejšie ako paradajky, pokojne si tu zostaň. A… uži si to!“

Lea a Matej

„Čau,“ ozvalo sa za Leou, „už si bez sadry?“

Otočila sa, aby videla, kto sa jej prihovoril. Spočiatku si ho nevedela vybaviť, dívala sa do čiernych očí mladíka, ktorého nevedela narýchlo zaradiť. Potom jej to došlo.

„Aha,“ usmiala sa. „Už si spomínam. To ty si pomáhal Starému odniesť ma do auta, keď sa mi to stalo, však?“

„Presne tak. Ja som tvoj záchranár,“ zaškeril sa. „Záchranár Matej. Matej Hudec.“

„A čo si robil, Matej Hudec,“ zopakovala po ňom Lea, „v inkriminovanom čase v našej telocvični?“

„Nuž, čo asi tak?“ odpovedal jej protiotázkou. „Predsa som špehoval naše olympijské gymnastické nádeje. Čo iné?“

„Tak to sa ti teda podarilo,“ zahlásila Lea. „Jednu z nich odniesli na nosidlách, druhá capla na majstrovstvách dvakrát z kladiny a o tej tretej nejdem radšej ani hovoriť. Pokojne sa spýtaj trénerov na tie olympijské nádeje. Možno ich pri tom porazí a nám sa konečne uľaví.  Konečne nám to prestanú  otrepávať o hlavu.“

„Nerozčuľuj sa, Lea, škodí to zdraviu.“

„Odkiaľ vieš, ako sa volám?“ čudovala sa.

„Sme predsa spolužiaci. Prečo by som nevedel?“

„My sme spolužiaci?“ prekvapene naňho zízala.

„Jasné. Sme z jednej školy. Dva roky boli naše triedy na rôznych poschodiach, no tento rok sa na chodbe  stretávame pomerne často. Trieda gymnastiek je hneď vedľa našej, triedy volejbalistov,“ vysvetľoval.

Lea si ho medzitým so záujmom prezerala a čudovala sa, že si ho dosiaľ nevšimla. Nebol to typ, ktorý by sa dal ľahko prehliadnuť. Okrem výraznej kresby tváre tu bola predsa tá výška. Neprehliadnuteľná! Prešla po ňom pohľadom zdola nahor a zahlásila:

„Ty musíš byť, Matej, fakt asi volejbalista. Nechápem, že som si ťa nikdy nevšimla, keď tak vyčnievaš.“

„Pravdupovediac, medzi ostatnými spolužiakmi volejbalistami až tak nevyčnievam. Patrím dokonca k tým nižším. Asi preto si ma na chodbe nezaregistrovala.“

„Zato ty vieš aj moje meno. Ja ťa vidím prvý raz v živote a ty vieš aj to, ako sa volám.“

„To sa dá vysvetliť veľmi jednoducho,“ usmial sa na ňu.

„Áno?“

„Asi tak, že ty si ešte nedospela do veku, keď si dievčatá začínajú všímať chlapcov, a ja to už mám za sebou. Skrátka, ja som už dospelý, a ty si ešte dieťa.“

„Pri tvojej výške sa každý, kto sa vedľa teba postaví, musí cítiť dieťaťom,“ nedala sa Lea.

„Vidím, dievčatko, že máš aj bojovného ducha. Hoci si ešte celkom malá, vieš sa ubrániť. Normálne sa mi začínaš páčiť…“

„Takže ty si na malé dievčatká.“

„Povšimnúť si v škole  jedno okaté dieťa, to ešte neznamená, že som zvrátený. Či azda áno? Pravdupovediac, okrem tých okáľov nie je na tom dievčatku nič nezvyčajné. Nič, čo by ma upútalo… “

„Vidím, že máš originálny spôsob zoznamovania. Keď ťa nechám ešte chvíľu pokračovať, urobíš zo mňa úplnú škratu.“

„Také beznádejné to zas s tebou nie je, Lea. Dokonca si myslím, že predsa len čosi do seba máš. A to čosi čaká, kým trochu vyrastieš. Potom to hádam nebude až také zúfalé,“ žmurkol na ňu.

„Ďakujem za kompliment. To si ma vážne  upokojil. Už teraz sa teším, ako budem rásť.“

„Zatiaľ sa ti to nedarí, musím skonštatovať. Asi piješ málo mlieka…“

„Bol by si prekvapený, koľko som ho v poslednom čase vypila. To nepoznáš moju mamu.“

„Niekedy ani mlieko nepomôže. Skrátka nenarastieš. Ty si toho dôkazom.“

„Nepovedz! Zdá sa, že nie si len nadmerne urastený, ale aj nadmerne premúdrený. Ako vieš, že nenarastiem?“

„To by si musela prestať fajčiť.“

„Prosím?!“ Dočerta, to čo má znamenať?

„Ak dieťa v tvojom veku fajčí, tak veľmi nenarastie.“

„Do toho sa ty nestaraj, dobre?!“ vybafla Lea podráždene. Už jej liezol na nervy s tým dieťaťom. Totálne. „To nie je tvoja starosť,  jasné? Nikto sa ťa nepýtal na tvoje blbé komentáre.“ Fakt ju naštval. Čo sa stará? Vidí ho prvý raz v živote a už si dovoľuje poučovať ju.

„Pozrime ju! Taká maličká a ako sa vie rozčertiť…“ Nezdalo sa, že by sa ho jej prudká reakcia dotkla. Pobavene ju sledoval, ako sa hrabe vo svojom vaku a potom z neho provokatívne vyberá škatuľku s cigaretami. Zapálila si a dym mu vyfúkla rovno do tváre.

Neurobil vôbec nič, ani sval na  tvári sa mu nepohol. Mlčky sa na ňu díval, zvrchu, ironicky, takmer pohŕdavo. Lea napálene pohodila hlavou a pohla sa ďalej, smerom k internátu. Kým prišli, stačila dofajčiť a trochu sa upokojiť.

„Prečo vlastne fajčíš?“ spýtal sa jej odrazu.

Bože, mňa hádam porazí!

 „Sorry, Matej, ale to naozaj nie je tvoja starosť. To je moja vec. Iba moja.“

„Položil som obyčajnú otázku. Máš problém na ňu odpovedať?“

„Fajčím, lebo musím. Keby som nefajčila, priberiem. Stačí?“

„Veď ty potrebuješ pribrať. Keby si trocha pribrala, vyzerala by si celkom inak,“ povedal Matej a potom ešte dodal: „Vyzerala by si normálne. Možno by sa dalo na teba aj dívať.“

„Preboha, zaujíma to niekoho? Také drísty! Nikto ťa predsa nenúti, aby si sa na mňa díval. Pokojne si očumuj tie buchty okolo seba, je ich tu neúrekom. A mne daj láskavo pokoj, jasné?!“ Zabuchla mu dvere rovno pred nosom, vybehnúc po schodoch ako fúria.

Debil!

Lea a Denisa

Chvíľu trvalo, kým Lea s Denisou našli byt, kde sa mal večierok konať. Keď ta konečne prišli, vydýchli si. Nečakane silný mráz a nepríjemný vietor sa zarezávali do slabo odetých tiel náhodných chodcov. Nikto neočakával takúto zimu na konci novembra.

Skrehnuté a zmrznuté až na kosť sa potešili drinku, ktorý im hneď ponúkli.

„Čaute, “ privítal ich urastený holohlavý chalan, kriticky si ich prehliadajúc.

„To je čo za týpek?“ obrátila sa Denisa pošepky na Dadu.

„Tamten ksicht? Volá sa Macho.“

„Macho? Ešte aj meno má uletené…“

„Náhodou, Macho je fpoho. Aj meno má kúl, žiaden úlet. Machovský je moc dlhé,“ vysvetlila Dada, Denisina a Leina známa z internátu.

„Aha…“

Lea si ho nenápadne prezerala. Nuž, naozaj vyzeral ako macho. Bol nezvyčajne vysoký a svalnatý, istotne chodil do posilňovne. Na každého pozeral akoby zvrchu, aj na ne dve. Správal sa ako vodca, šéf všetkých a všetkého.

„Aký máme time?“ spýtal sa, pozerajúc na hodiny. „Brácho,“ obrátil sa na drobného chalana s myšacími očami a sivou pleťou, „štartni to.“

„Štartni to? Čo má štartnúť?“ spýtala sa neisto Denisa. I ona, zvyčajne taká suverénna, vyzerala mierne vykoľajená.

„Špak,“ povedal Macho otrávene, „vysvetli im to, prosím ťa. Čo sú to za brzdy?!“

„Zahráme sa teraz takú hru. Ruskú ruletu…“ spustil Špak.

„Ruskú ruletu?!“ Denisa a Lea sa spýtali takmer naraz, v hlase im bolo badať zdesenie.

„Vravel som ti, aby si sem žiadne sračky nevolala,“ vyštekol Macho na Dadu.

„O čom točíš, Macho, daj si pohov, dobre?“ spacifikovala ho Dada. Potom sa obrátila na Denisu a Leu, aby ich upokojila.

„Fakt o nič nekráča. Je to len zábava, vážne. Sa to tak debilne iba volá,“ usmievala sa na ne a pokračovala.

„Je nás tu presne desať. Päť báb a päť chalanov. No a každý tu má jeden papierik,“ ukázala smerom na stôl a tácku, kde ležalo desať zelených prúžkov papiera so žltou potlačou.

„Čo je to?“ spýtala sa Denisa nervózne.

„Sa hneď neplaš, dobre?“ chlácholila ju Dada. „Sa nechceš trocha uvoľniť? Fakt je to brutál! Päť z týchto papierikov je šit, nič na nich nie je. Tých zvyšných päť je napustených, to už je iná kaša. Fakt bude sranda. Dnes to tu riadne zasmažíme, to vám teda sľubujem!“

„Nerozumiem…“

„Piati z nás budú mať dnes jeden trip zadarmo. Normálne by si si zaň musela zaplatiť, no teraz, ak budeš mať šťastie, ho budeš mať zadarmo,“ vysvetľovala Dada už zrozumiteľnejšie.

Trip? To akože LSD? hanbila sa opýtať Lea. Veď by vyzerala ako idiot! Zdalo sa, že všetci sú v obraze. Okrem nej.

„Denisa, ja idem domov,“ oznámila potichu priateľke. Macho ju však začul.

„No nevravím? Sú to sračky!“ mávol rukou celý napaprčený. „Mala si ich skorej čeknúť, chrapa!“ otočil sa na Dadu.

Dada si však z neho nič nerobila.

„Si ho nevšímajte, nie je vždy taký pako.“ Potom sa vrátila k pôvodnej téme.

„O nič nejde, baby, fakt sa nemáte čoho báť. Fakt je to úlet, brutálny úlet! Keby to bolo nebezpečné alebo nepríjemné, predsa by sme tu neboli! Každý piatok tu máme perfektnú žúrku. Vidíte na mne, že by mi to uškodilo? Alebo niekomu z nás?“ ukázala rukou okolo seba. Potom dodala: „Všetci do jedného sme tým prešli. Je to fakt betálne, doteraz to nikto z nás neoľutoval!“

Lea sa pritisla k Denise a opäť jej pošepkala do ucha:

„Deni, vypadnime odtiaľto…“

„Lamy vymleté!“ mávol Macho rukou a s opovrhnutím odpochodoval do vedľajšej miestnosti.

„Prisahám, Denisa, že sa vám nič nestane. Doteraz sa nikomu nič nestalo. Je to len zábava! Päť z nás bude mať bohovskú náladu a tých ostatných päť im bude závidieť. Normálne závidieť!“

„Ja neviem…“ Denisa naozaj nevedela, čo povedať, hoci Lea do nej ustavične štuchala.

„Kašlime na nich, poďme preč!“

„Kriste, daj mi už pokoj, dobre?!“ osopila sa na ňu zrazu priateľka. „Keď chceš, tak vypadni. Ale bezo mňa. Ja zostávam!“

Choď preč, choď preč! ozývalo sa v Leinom vnútri.

„Dobre teda,“ počula sa zrazu, no nebolo to veľmi presvedčivé. Sama nechápala, ako jej to vyšlo z úst. Veď ona chcela niečo celkom iné!

„Takže, ideš do toho s nami?“ potešila sa Dada.

Nie, radšej nie…

No keď odmietne, všetci si  budú myslieť, že sa bojí, že je padavka…

A čo ak si to budú myslieť?! Čo také hrozné by sa stalo? Vypadni odtiaľto! Nech si to myslia!

Všimla si, že ostatní priam horia nedočkavosťou, aby už mohli začať. Ona ich zdržiava. Iba ona!

Predsa to nemôže byť nič strašné, keď je každý taký dychtivý… Čoby dychtivý. Priam nadržaný! Zrazu sa v jej vnútri ozvalo čosi ako zvedavosť. Prečo by to nemala vyskúšať?! Čo by na tom bolo? Iba jediný raz! Ak si má na to vytvoriť vlastný názor, musí to vyskúšať! Navyše, všetci okolo nej vyzerajú v pohode. V perfektnej pohode…

„Dobre teda,“ zopakovala, tentoraz už rozhodnejšie. „A čo sa stane, ak sa mi ujde ten napustený papier? Čo keď to na mňa nezapôsobí dobre?“

„Na to sme pripravení. Päť z nás si bude užívať trip a tí zvyšní piati budú dávať pozor, keby to náhodou nevyšlo. Ale vyjde to! Stačí, keď do toho pôjdeš s príjemným očakávaním a v dobrom rozpoložení. Potom len zažiješ veci! Také, o akých sa ti nesníva,“ rozplývala sa Dada. „Bože, daj, aby som si vybrala papier s tripom…“

Vo dverách sa zbjavil Macho s cigaretou v ústach.

„Tak ako?“ spýtal sa naoko unudene, vypustiac oblak dymu smerom k nim.

Tráva, potiahla nosom Lea. Bože, čo by som dala za jeden joint! Určite by sa hneďupokojila, hneď by všetko lepšie chápala. Vždy keď si dala trávu, ľuďom akosi lepšie rozumela.

„Pome na to,“ zakričal natešený Špak, „ekšn!“

 

Kým sa usádzali a rozkladali na veľkej sedačke okolo stolíka s táckou, Dada pustila akési cédečko. Hudba bola príjemná a nevtieravá, Lea mohla pri nej pokojne rozmýšľať a sledovať dianie okolo seba. Macho ukázal na podnos a zavelil Špakovi:

„Helpni s tými papiermi, kámo. Ja som ready, mrte ready!“ Potom ešte, obrátiac sa na Leu a Denisu, dodal:

„Hostia majú prednosť. Ste tu nové, môžete si vybrať.“ Zrazu bol neuveriteľne galantný.

Denisa vzala do rúk prvý papierik, čo jej prišiel pod ruku. Lea si ich najprv skúmavo poprezerala a potom siahla po tom, ktorý sa jej zdal najmenší.

Na tomto to asi nebude, pomyslela si. Aj keď sa už hre nebránila, ba ju celkom zaujala, prvý raz by sa predsa len zúčastnila radšej ako diváčka.

Keď už mali všetci svoje papiere v ruke, Macho zahlásil:

„Fičíme!“

Papieriky si vložili do úst takmer naraz. Počkali, kým sa im v ústach nerozpustia, a potom sa uvoľnili. Lei búšilo srdce od nervozity, no navonok nedala na sebe nič znať. Tvárila sa celkom bezstarostne, presne tak ako ostatní.

Približne hodinu sa nič nedialo. Iba sa nenútene zhovárali, bavili o všetkom možnom a pohodlne rozvaľovali na sedačke.  Lea si všimla, že všetci po sebe nenápadne pokukujú, hoci sa to snažili zamaskovať. S ubiehajúcimi minútami to však bolo čoraz zjavnejšie, rozhovor viazol a každý sa sústreďoval len na sledovanie a rozpoznanie prvých príznakov tripu. Aj Lea sa o to snažila, no odrazu mala pocit, že pre zvláštny tlak v očiach nedokáže riadne zaostrovať…

Alena a Michal

Sviniar jeden, pomyslela si roztrasene. Jednou rukou si utrela slzy, ktoré sa jej natisli do očí, druhou pridržiavala volant, aby nevyšla zo svojho jazdného pruhu. Na ceste bola riadna tlačenica, jazdenie v meste počas dopravnej špičky bola hotová katastrofa.

Pokúšala sa vyhrabať z tašky na vedľajšom sedadle balíček s vreckovkami, no nedarilo sa jej. Chvíľku zotrvala pohľadom na obsahu svojej kabely, keď zrazu ucítila náraz.

„Doriti,“ uľavila si vzápätí, ako dupla na brzdu. „Doriti, doriti, doriti!“ Nechápavo pozerala na zadnú časť auta, do ktorého práve vrazila.  Dala ručnú brzdu, konečne našla tie debilné vreckovky a vystúpila. Uslzenými očami  pozorovala  vodiča poškodeného vozidla, ako rozhorčene buchol dverami a blížil sa k nej.

„To som si mohol myslieť,“ zahlásil nahnevane, „blondínka!“

„Dovoľte,“ ohradila sa Alena urazene. „Nechápem, z akého dôvodu ste zastali?!“

„No prosím. Blondínka, a ešte aj bez vodičského preukazu!“ šplechol jej do očí celý nasrdený. „Vy neviete, že na stopke sa musí zastaviť?“

„Vy ste nezastavili, vy ste cúvli!“ obvinila ho Alena. Aj ona bola napajedená, zlosť na Milana, ktorá jej ešte pred chvíľou zaplavovala celé vnútro, sa pomaly, ale isto presúvala na rozčúleného muža, skúmajúceho rozsah škody.

„To vari nie je možné,“ hundral si popod nos namosúrene, „ešte ma aj provokuje.“

„Samozrejme, že ste cúvli. Vy ste museli cúvnuť! Nijako ináč si to neviem vysvetliť. Chodím tu denne, túto križovatku by som vedela prejsť so zažmúrenými očami.“

„Milá pani!“ obrátil sa k nej zlostne. Hľadela do očí sršiacich hnevom. Bol to chlap v stredných rokoch, na prvý pohľad vkusne a elegantne oblečený. „Mám zavolať políciu alebo ste ochotná dohodnúť sa so mnou na náhrade škody?“

„Samozrejme, že som ochotná sa s vami dohodnúť!“ pripustila, aj keď bola ešte namosúrená. Svoju chybu si však uvedomovala celkom jasne a vôbec  nepochybovala o tom, ako by jej priestupok posúdili policajti. Hneď súhlasila s jeho návrhom presunúť sa na neďaleké parkovisko – bol už najvyšší čas vypadnúť z križovatky. Jej nervozita sa totiž pomaly, ale isto stupňovala. Narastala priamoúmerne s počtom áut, hromadiacich sa za nimi.

Na parkovisku si vymenili všetky  údaje, potrebné na riešenie náhrady škody cestou poisťovne, a pre istotu si zapísali  aj telefónne čísla. Keď sa lúčili, Alena sa pokúsila ospravedlniť:

„Narobila som vám problémy. Naozaj ma to mrzí, prepáčte,“ povedala previnilo, pozerajúc mu do kovovo modrých očí.

„Nuž čo,“ skonštatoval s povzdychom, „stalo sa.“ Zlosť ho už asi tiež prešla.

„Ja som vám spôsobila škodu a vy budete mať teraz oštaru s opravou…“

„Tak to v živote chodí,“ pokrčil plecami, a dokonca sa na ňu usmial.  Podal jej ruku a povedal: „Dovidenia, pani Belanová.“

 

Po búrke vždy zasvieti slnko

V tú májovú sobotu, keď sa oslavovala Leina úspešná maturita, bolo na Bôriku mimoriadne veselo. K dobrej nálade prispelo aj nádherné počasie s jasnou oblohou a mäkko žiariacim slnkom. Vzduch dýchal prichádzajúcim letom, vetrík čechral listy stromov a zovšadiaľ sa ozývalo vtáčie štebotanie a zvuk prebúdzajúcej sa prírody. Všade bolo cítiť vôňu nového, hrejivého a oblažujúceho života. Alena si nevedela predstaviť nič čarovnejšie, ako sedieť na terase a hľadieť na tú zelenú krásu, vnímať jej životodarnú silu, nasávajúc ju všetkými zmyslami. Taká krásna jar!
I ostatní boli uchvátení tou nádherou. Usmievavé tváre s očami žmúriacimi do slnka žiarili radosťou, nadšením a spokojnosťou. Kde zmizli beznádej, zúfalstvo a čierne myšlienky, ktoré donedávna ovládali činy a správanie väčšiny z nich? Kam sa stratili? Raz darmo, zákonitosti života sa nemenia, platia a budú platiť stále. Niekedy to chvíľku trvá, no človek musí byť trpezlivý. Lebo jedno je isté: po búrke vždy zasvieti slnko. Je len otázkou času kedy.