Ako každá moja nová kniha, aj táto mi urobila veľkú radosť. Je určená deťom od 9 rokov, no možno by si ju mohli prečítať aj rodičia :-). Zaoberá sa totiž problémom, s ktorým si deti samé (zvyčajne) nevedia poradiť: šikanou. Práve preto nás – dospelých – potrebujú. Zdá sa však, že Maťo, hlavný hrdina môjho príbehu, si spolu s kamarátmi Tomášom a Bibou poradiť dokázal. Nebolo to však vôbec jednoduché…

 

Knihu ilustroval pán Viktor Csiba. Tu je zopár ukážok:

 

Úryvok

Ako ukážku vám ponúkam 1. kapitolu:

1

„Chytaj, Tučniak,“ zakričal drobný chlapec s ryšavými vlasmi a z celej sily kopol do lopty.

Maťo sa pokúsil odhadnúť smer lopty, no ako zvyčajne neúspešne. Hodil sa presne na opačnú stranu a ťažko dopadol na zem. Zachytil pritom konštrukciu bránky, ktorá sa spolu s loptou v sieti za jeho chrbtom mierne posunula.

„Zase sme dostali gól,“ rozčuľovali sa chalani. „Ako to chytáš, Tučniak? Čo si slepý?!“

Maťo sa takmer rozplakal. Nielenže ho bolela ruka, ešte mu aj nadávali. Ako mal však vedieť, na ktorú stranu lopta poletí? Tak rád by ju chytil, no zatiaľ sa mu to nepodarilo ani raz. Naopak, jeho mužstvo už prehrávalo – vraj jeho vinou! – 4 : 0.

„Brankára treba vymeniť,“ zakričal jeden z jeho spoluhráčov a všetci ostatní sa k nemu pridali.

„Vymeniť, vymeniť,“ volali jednohlasne.

Maťo zvesil hlavu, aby nevideli, že sa mu do očí tisnú slzy. To by bola hanba, keby to zbadali. Také čosi by si pamätali poriadne dlho. Hneď si aj predstavil Gaba, ryšavého chlapca, ktorý mu dal pred chvíľou gól, ako sa mu vysmieva. A tak iba nešťastne čakal na ortieľ, ktorým ho definitívne vylúčia z hry.

Presne to sa aj stalo. Namiesto neho postavili do bránky Bibu – dievča! – z jeho novej triedy. Vraj aj tá bude lepšia ako on…

Či Biba splnila ich očakávanie, to sa už nedozvedel. Pozbieral všetky svoje veci, nahádzal ich do vaku a pomalým krokom sa vybral na autobus. Práve prichádzal.

Keď vystúpil, zastavil sa ešte na zmrzlinu u pani Kolárovej, kamarátky jeho starkej. Nech má aspoň nejakú radosť zo života, povedal si a zastal pred stánkom so zmrzlinou.

„Čo je, Maťko?“ vyzvedala, kým hľadal vo vrecku drobné mince. „Čo je s tebou? Dnes vyzeráš akýsi smutný. Čo sa stalo?“

„Nič sa nestalo,“ zamrmlal a rýchlo zaplatil. Nič jej nepovie! Veď by starkej hneď všetko vyklebetila. Veru nevie, ako by jej vysvetlil, že chalani ho medzi seba nepustia a že sa mu stále vysmievajú. Vraj Tučniak – tak ho volajú.

Je síce pravda, že váži o trochu viac ako jeho spolužiaci. Odkedy odišli rodičia, pribral. Starká mu vyvára samé dobrôtky a on sa veru nenechá dvakrát ponúkať. Skoro vždy poprosí o prídavok – starkej sa to veľmi páči. Vraví, že keď vidí, ako mu chutí, nemusí ani ďakovať. Prázdny tanier je pre ňu tým najkrajším poďakovaním. A tak jej robí radosť. Vždy všetko poje, lebo mu naozaj chutí. Aj dnes ho čaká obľúbené jedlo. Palacinky. Už ráno, keď mu to starká oznámila, sa na ne začal tešiť. Radosť mu však pokazili chalani. Zase sa mu vysmievali. Hneď ráno za to, že prišiel do školy vo vyžehlenej košeli namiesto trička. Potom mu na hanbu starká ešte pred začiatkom vyučovania zavolala, či už je v škole a či sa mu po ceste do školy niečo neprihodilo… Musí jej povedať, nech mu už nevolá! No a najviac sa na ňom zabávali, keď sa im podarilo vytiahnuť mu z tašky pekne zabalenú desiatu, ktorú sa práve chystal zjesť. Najprv si ju prehadzovali od jedného k druhému a potom, keď spadla na zem, Gabo ju provokatívne hodil do koša. Vraj Taký špinavý chlieb Maťko predsa jesť nebude! A on, Maťo, sa takmer rozplakal od bezmocnosti a pri pomyslení, že bude musieť vydržať hladný až do obeda. Ešteže mu tam zostala doboška, ktorú si chalani nevšimli. Potichučky ju zjedol cez hodinu, lebo cez prestávku by mu ju určite niektorý z nich uchmatol.

Maťo sa unavene vliekol domov. Vlastne, do svojho nového domova –  k starkej. Lízal zmrzlinu a popritom rozmýšľal. Ako to, že v predchádzajúcej škole sa nikto nikomu nevysmieval? Veď aj tam boli tučné deti, hoci on medzi ne vtedy nepatril. Raz sa skúsil posmievať jeden jeho spolužiak inému, no dievčatá hneď všetko požalovali pani učiteľke a tá ho potom poriadne vyhrešila. Pri prvom ďalšom pokuse si ho zobrala bokom a dlho mu niečo vysvetľovala. Paťo – tak sa chlapec volal – sa nakoniec vrátil do triedy celý zamĺknutý, ba dokonca sa im zazdalo, že mal v očiach slzy. O rozhovore s učiteľkou im však nechcel nič povedať. Ani učiteľka neprezradila, o čom spolu hovorili. Iba ich požiadala, aby v budúcnosti nič také nerobili. Lebo, vysvetľovala, ľudia sú  všelijakí. Jedni sú pekní, iní menej pekní. Niektorí sú tuční, iní zas chudí. To však nehovorí nič o ich vlastnostiach – či sú dobrí alebo zlí. O tom hovorí vždy ich správanie. Aj ľudia, ktorí sa nepýšia neviemakou krásou, môžu byť v kolektíve obľúbení pre svoje dobré vlastnosti a pre to, ako sa správajú k iným ľuďom. Pekní či škaredí, vysokí či nízki, tuční či chudí – každý z nich môže byť dobrý človek, ktorý v niečom vyniká. A potom si ho ľudia budú vážiť, dokončila. „Rozumiete mi, deti?“ spýtala sa napokon a všetci súhlasne prikyvovali.

Ako napríklad Gabriel, zamyslel sa Maťo. Nikto doňho nezapára, aj keď vyzerá ako trpaslík. Lebo vie dávať góly! Hm, asi preto ho chalani obdivujú. Ach, ako veľmi by si želal, aby aj on, Maťo, vedel hrať futbal. Potom by už nikomu neprekážalo, že má o pár kilogramov navyše. Potom by ho už nikto nevolal Tučniak…

Tučniak sem, Tučniak tam, to je naozaj potupné pomenovanie, rozmýšľal. Tá prezývka ho škrela najviac zo všetkého. Viac ako to, že nedokázal chytiť ani jednu loptu. Možno práve kvôli tomu Tučniakovi pustil štyri góly. Hneď ako nadávku začul – áno, preňho to bola nadávka –, stratil koncentráciu. Namiesto poriadneho chytania sa mu v hlave ozývalo stále dookola: Tučniak, Tučniak, Tučniak…

Opakom ruky si zotrel slzy, čo sa mu začali kotúľať po bacuľatých lícach. Nahmatal vo vaku svojho plyšového kamaráta a plačlivo sa mu prihovoril: „Ešteže mám teba.“

Mal pocit, že sa mu pod prstami pomrvil, a tak sa hneď upokojil. Veď on nepotrebuje žiadnych kamarátov. Má predsa Vlka! Tak pomenoval plyšového psa, ktorého mu darovala mama, keď s otcom odchádzali. Vraj aby naňho dával pozor…

Spočiatku si hračku vôbec nevšímal. Bol na rodičov nahnevaný, že ho  nezobrali so sebou a že ich tak dlho neuvidí. Otec bol lekár a mama zdravotná sestra. Na šesť mesiacov odišli do akejsi rozvojovej krajiny v Afrike pomáhať rozbehnúť novopostavené zdravotné centrum. Vraj to bude práca v teréne, a preto sa báli  zobrať Maťa so sebou. Príliš riskantné, povedali. Čo tam však mohlo byť také riskantné, to Maťo netušil. Veď by tam bol so svojimi rodičmi! S nimi sa nebál nikoho a ničoho. S nimi by sa nebál ani Gaba…

Starká však s rodičmi súhlasila. Nechcela, aby šiel s nimi, a preto sa ponúkla, že sa oňho bude počas ich neprítomnosti starať. Vraj jej bude s ním veselšie, povedala, aby ich definitívne presvedčila. Uprostred školského roka sa k nej presťahoval a začal si zvykať na nové pôsobisko. Bývala na okraji mesta, do ktorého začal po odchode rodičov chodiť do školy. Sprvoti ho vodila až tam, no po pár týždňoch ho už odprevádzala iba k autobusu, ktorý ho vysadil neďaleko školy. Poobede ho zas čakala pri autobuse, až kým jej to nezakázal. Lebo chalani z triedy sa mu začali vysmievať. Vraj Tučko je už piatak a bojí sa chodiť zo školy sám. Cha-cha-cha! Musí ho sprevádzať babka! Niekedy ho volali aj Tučko. Tučniak či Tučko – všetci mali z toho náramnú zábavu. Čím viac sa hneval, tým lepšie sa zabávali. Ba raz, keď to už nevydržal, sa dokonca rozplakal. To bolo vtedy smiechu! Ešte dlho potom naňho ukazovali prstom. To jen ten Tučniak, čo sa rozreval. Cha-cha-cha! Odvtedy si už dával riadny pozor, aby svoju ľútosť na verejnosti neukazoval. O to častejšie trávil prestávky na toalete, kde mal najväčší pokoj a kde si mohol utrieť slzy tak, že si to nikto nevšimol.

Jednoducho, musí sa snažiť byť čo najmenej nápadný. Nesmie poskytovať chalanom príležitosť na to, aby sa mu vysmievali. Aj preto sa rozhodol, že starká ho už nebude odprevádzať. Veď vystúpiť z autobusu a prejsť cez dve ulice dokáže naozaj aj bez jej pomoci! Pošmátral vo vaku a dotkol sa plyšového zvieratka. Veď má so sebou Vlka…

S Vlkom sa skamarátil až po odchode rodičov. Nemyslel si, že mu bude za nimi tak smutno. Keď sa s nimi lúčil, hrdinsky sa ovládol a hrču, čo mu narastala v krku, nejako premohol. Ubezpečoval mamu, ktorá sa svojimi slzami netajila, že už je veľký a že sa oňho nemusí báť. Bude jej o všetkom písať a starkú bude poslúchať. Nebadane prehltol slzy, keď ho mama stískala a objímala, akoby ho už nikdy viac nemala vidieť.

Aj otec sa tváril vážne, vážnejšie ako kedykoľvek predtým. Rozlúčil sa s ním ako s dospelým. Nepovedal ako mama, Poslúchaj starkú. On povedal čosi iné: Daj na starkú pozor! To sa Maťovi páčilo oveľa viac. Otec ho už nepovažoval za dieťa, otec mu dal na starosť jeho vlastnú mamu. Maťo si otcovu prosbu zapísal do duše a zaumienil si, že ho nesklame. Bude sa o ňu starať!

Starká bola otcova mama. Už pár rokov žila sama, lebo starký pred niekoľkými rokmi zomrel. Na akúsi chorobu. Maťo si už nepamätá, na akú, lebo bol vtedy ešte malý. Bolo to jeho prvé stretnutie so smrťou. Nikto sa s ním o tom nerozprával, všetci iba plakali a boli veľmi smutní. Odvtedy má Maťo pred slovom smrť rešpekt. Aj v Afrike vraj veľa ľudí – ba aj detí – zomiera, povedal ocko. Na rôzne choroby, na podvýživu, na nedostatok liekov. Nie sú tam nemocnice a majú málo lekárov. Keď ich oslovili so žiadosťou o pomoc – Maťov oco bol odborník na výživu – po dlhom rozhodovaní sa rozhodli, že neodmietnu. Vraj ich tie deti potrebujú… A on ich nepotrebuje?!

Neskôr sa starkej spýtal na slovo podvýživa.  Čo to vlastne znamená? Vysvetlila mu, že v niektorých krajinách nie je dosť potravy a ľudia hladujú. A potom zomierajú na podvýživu. A prečo si nejdú kúpiť niečo do obchodu, nechápal. Vraj tam nie sú obchody! A ak sú – tak iba vo veľkých mestách. Stále mu to nebolo celkom jasné, veď u nich je potravy dostatok. Doma majú plné chladničky a niekedy nestihnú ani všetko zjesť. Ešteže má starká sliepky. Tie majú chlieb, čo im zvýši, veľmi rady. Rozhodol sa, že sa na všetko spýta ešte raz mamy alebo otca. Keď mu zavolajú. Dúfal, že sa im to skoro podarí, lebo so starkou už viac ako dva týždne na ich telefonát netrpezlivo čakajú. Takmer si o nich začali robiť starosti…

Vraj je to tam veľmi nebezpečné, povedala starká. Každý deň sa za nich modlí a prosí Boha, aby sa im nič nestalo a aby sa vrátili zdraví. Aj Maťo si to želá z celej svojej detskej duše. Začal počítať dni do ich návratu. Už sú preč viac ako tri mesiace… A už zostávajú iba tri! V auguste budú zase spolu. Bože, daj, aby už boli prázdniny, prosíkal.

V noci sa mu o nich zase snívalo. Spal veľmi zle, lebo sa prejedol palacinkami a nemohol zaspať. Chvíľku sa rozprával s Vlkom – o svojich rodičoch. Vyžaloval sa mu, ako sa o nich bojí a ako mu je za nimi smutno. Tuho si ho pritískal na hruď  a predstavoval si, že to mama ho tak silno objíma. Slzy mu stekali do Vlkovho kožucha, až kým sa mu nezačalo driemať. No aj potom sa mu hlavou rojili ešte všelijaké hlúpe myšlienky. Raz na otca skočil tiger, potom zas uvidel mamu s akýmsi dieťaťom na rukách. Na Maťa stále vykrikovala, aby utekal preč – hnevala sa naňho! Vydýchol si až ráno, keď sa celý spotený a unavený zobudil na starkej slová:

„Maťko môj, vstávaj. Treba ísť do školy.“

„Do školy? A prečo tam musím ísť?! Nemôžem zostať dnes doma?“ zamrnčal plačlivo.

„Nie, Maťko,“ zavelila starká prísne, „do školy sa chodiť musí!“

 

Ten deň bol celý nanič. Začalo sa to už ráno. Hneď ako vystúpil z autobusu. Jeden z jeho nových spolužiakov ho pozdravil Čau, Tučniak. Maťa sa to dotklo, no bol rozhodnutý, že sa bude tváriť, akoby nič nepočul. Chlapec však pokračoval.

„Máš dnes desiatu, Tučniak?“ To už Maťa nahnevalo.

„Ja nie som žiaden Tučniak. Volám sa Maťo, dobre?“

„Ale nepovedz, Tučniak Maťo,“ provokoval chlapec celý vysmiaty. Aj Biba – spolužiačka , ktorá kráčala popri nich – sa zasmiala. Maťo mal chuť brániť sa, no narýchlo mu nič nenapadlo. Najradšej by mu skomolil meno, keby ho vedel. Lenže na to bol v novej škole veľmi krátko. Príliš veľa spolužiakov a príliš veľa nových mien. Veď počkaj, zastrájal sa v duchu.

Cez veľkú prestávku prišiel za ním ten istý chlapec. Od Maťa bol vyšší aspoň o hlavu. Bol o rok starší, ako potom vysvitlo. Vraj mu zle vychádzali roky, a tak ho rodičia dali do školy o rok neskôr. Azda pre svoj vek sa stal v triede nepísaným vodcom. Všetci chalani sa mu podriadili a rešpektovali jeho vodcovstvo. Volali ho Rišo.

Aj teraz čakali, čo Rišo vymyslí.

„Tak ako to, Tučniak, vyzerá s mojou desiatou?“ postavil sa vedľa Maťovej lavice. Maťo sa tváril, že nepočuje. Díval sa bez slova pred seba a ľavou rukou si držal vak, ktorý mal položený na zemi pri nohách.

„Čo si hluchý?“ nedal sa Rišo. Jedným očkom kontroloval, koľko obecenstva má. Prizerajúcich sa bolo dosť. Všetci stíchli a čakali, ako sa bude situácia vyvíjať. Vedeli, že Rišo sa odradiť nedá.

„Hladný som, Tučniak,“ oznámil Maťovi. „Vyber desiatu ,“ nariadil zvýšeným hlasom.

Maťo sedel bez pohnutia ani skamenený. Srdce mu búchalo až niekde v krku. Mal strach. Narýchlo nevedel, čo urobiť. Pritiahol si k sebe bližšie vak s knihami a pevne ho obopol nohami.

„Vysyp mu ho,“ nariadil Rišo Gabovi. „A rýchlo. Som hladný!“

Gabo sa načiahol po Maťov vak, no ten rýchlo povedal. „Počkaj, ja sám.“ Začal sa hrabať vo vaku, až nahmatal mobil. Akosi sa mu podarilo odblokovať ho a stisnúť trojku. Pod trojkou mal uloženú starkú.

„Volá, on komusi volá,“ zakričal Gabo a vytrhol mu vak. Popritom ľavačkou vyrazil Maťovi z ruky mobil. S buchnutím dopadol na zem, kde sa rozpadol na niekoľko častí. Maťo sa celý nešťastný pozeral na hromadu kúskov. Nerozhodne zdvihol batériu, rozmýšľajúc, čo urobiť. Všetci v tichosti sledovali, ako kolenačky zhľadúva zvyšné časti telefónu a pokúša sa dať ich dokopy. Keď sa mu to ako-tak podarilo, postavil sa a so sklonenou hlavou čakal, čo sa bude diať ďalej. Na chvíľu zavládlo úplné ticho. Prerušil ho Rišo.

„Desiatu! Navaľ desiatu!“

Maťo natiahol ruku za vakom. Gabo mu ho bez slova podal a čakal, čo urobí.

Maťo mlčky vhodil do vaku zvyšky mobilu . Nahmatal chlieb zabalený v mikroténovom vrecku a vytiahol ho.

„Tu máš,“ podával ho Rišovi.

Rišo natiahol ruku za desiatou, no v tom momente Maťo vrecko roztočil, rozohnal sa a udrel ho ním rovno doprostred tváre. Zároveň vybehol k dverám najrýchlejšie, ako vedel. Takmer zvalil ktorési dievča, ako sa predieral pomedzi lavice von. Dobreže si na schodišti nohy nedolámal preskakujúc každý druhý schod, aby bol čo najrýchlejšie dolu. Prebehol okolo vrátničky, ktorá naňho čosi kričala, ale to už nepočul. Celý zadýchaný zastal až v blízkom parku o dve ulice ďalej. Takmer bez dychu dopadol na prvú lavičku a chvíľu odpočíval. Hlasno dýchal a snažil sa nájsť stratenú rovnováhu. Keď sa upokojil, začal rozoberať svoju situáciu.

Do školy sa vrátiť nemôže. To by bolo príliš riskantné. Rišo by mu to riadne spočítal. Žeby sa trocha pomotal po meste a potom, zhruba v čase, keď sa bude končiť vyučovanie, nasadol na autobus domov? Lenže čo keď stretne v meste niekoho známeho a starká sa dozvie, že nebol v škole a namiesto toho sa túlal po meste? Nie, radšej pôjde rovno domov a starkej povie, že mu je zle. Ani desiatu nezje, vtedy mu určite uverí. S ľútosťou poťažkal v ruke chlieb v mikroténovom vrecúšku. Naprázdno preglgol, no so sebazaprením ho vložil späť do vaku. Aspoňže mu poslúžil. Hneď si aj predstavil Riša, ako si drží nos. Usmial sa a povedal si v duchu: „Dostal si, čo si chcel.“

V skutočnosti sa Maťo vôbec nevedel biť. Nikto ho to nenaučil. Vlastne, doteraz to nebolo potrebné. V predchádzajúcej škole nemal nepriateľov, so spolužiakmi vychádzal dobre. V triede síce mali zopár bitkárov, no našťastie v krízových situáciách sa Maťo dokázal vždy včas vzdialiť a do ničoho sa nezapliesť. V novej škole to už nebude asi také jednoduché.

Ešte predtým, ako nastúpil do autobusu, si kúpil v potravinách balík čipsov a kolu. Bol hladný, no nemohol zjesť desiatu a potom povedať starkej, že mu je zle od žalúdka. Dvakrát si však z nej odhryzol. Mňam, chlebík so šunkou a syrom. Raz-dva by bolo po ňom… Chytro nahádzal do seba slané lupienky a zapil ich kolou. Žalúdok sa mu rýchlo zaplnil bublinkami a prestal protestovať. Maťo sa hneď cítil optimistickejšie naladený.

Rezko vystúpil z autobusu a zamieril domov. Hneď však spomalil, lebo zbadal starkú, ako sa rýchlym krokom blíži k zastávke.

„Čo je s tebou, Maťko?“ vrhla sa k nemu celá vystrašená. „Volala tvoja pani učiteľka, že si odišiel zo školy. Stalo sa niečo?“

Starká vyzerala riadne vystrašená, a tak sa  iba tváril dostatočne ubolene a vyhlásil:

„Nič také strašné. Iba mi je zle od žalúdka.“

„Zle od žalúdka? Niečo si pojedol? Kúpil si si niečo na jedlo?“ bombardovala ho znepokojenými otázkami. „ Z desiatej ti predsa nemohlo byť zle,“ rozmýšľala nahlas.

„To asi od tých palaciniek, starká,“ zastavil ju Maťo. „Asi som sa včera prejedol.“

„Nuž, to je celkom možné,“ zamyslela sa. „Zjedol si ich veru neúrekom…“

Starká mu zobrala vak  a on sa pomaly, ledva dvíhajúc nohy, vliekol vedľa nej.

„Nemali by sme sa zastaviť u pani doktorky?“ napadlo zrazu starkej.

„Nie, kdeže!“ vyhŕkol Maťo. „Do večera mi bude určite dobre. Určite…“

Starká sa naňho znepokojene zadívala. Sklonil hlavu, aby nevidela, že má celkom zdravú farbu a že mu vlastne nič nechýba.

Keď prišli domov, ešte si musel zmerať aj teplotu. Našťastie, ako povedala starká, nemal zvýšenú teplotu. Uvarila mu akýsi horký žalúdočný čaj a Maťo ho musel vypiť. Pred ňou. Bŕ! Na jej pokyn sa uložil do postele a oddychoval. Chcel sa trocha pohrať na počítači, no nedovolila mu. Vraj pokoj je ten najlepší liek, vyhlásila a zatiahla rolety.

Zobudil sa až večer, keď ho starká  nástojčivo triasla za plece vystrčené spopod paplóna.

„Vstávaj, Maťko, preber sa! Volajú rodičia.“

Maťo bol v tom momente hore a natešene chmatol po prenosnom telefóne, ktorý mala starká v ruke.

„Maťko, si tam?“ začul zreteľnú otázku, hoci dosť slabo. „Počuješ ma?“

Držal slúchadlo pri uchu a nič nehovoril. Iba ho tak držal, chcel niečo povedať, no nešlo to. Namiesto aby sa tešil, bolo mu zrazu do plaču. Cítil hrču v krku a slzy na lícach, ako sa mu vkotúľali rovno do úst. Mami…

„Maťko, počuješ? Si tam?“ hlas mamy prichádzal akoby z podzemia.

„Ahoj, mami,“ ozval sa napokon, pregĺgajúc slzy. „Som tu.“

„Zlatko, strašne nám chýbaš, vieš?“ Aj na druhej strane ostalo podozrivé ticho. Maťo si rukávom zotrel slzy z tváre, chcelo sa mu plakať. Nahlas sa vyplakať a poprosiť ich, aby už rýchlo prišli, alebo si ho prišli zobrať, aby tu nebol sám. Potom si uvedomil, že starká naňho pozerá a že to nie je voči nej fér. Veď sa oňho tak pekne stará, obskakuje ho, dáva mu peniaze na zmrzlinu… A má ho rada… Aj on ju má rád. Napriek tomu mu je smutno. Hrozne smutno. Za rodičmi.

„Maťko, si tam? Počúvaš?“ ozvalo sa opäť. Otec.

„Áno, oci, počúvam.“

„Je všetko v poriadku? Ste so starkou zdraví? Vraj ti je zle od žalúdka, povedala starká.“

„To iba dnes. Včera som sa prejedol palaciniek. Vieš, boli hrozne dobré.“

„Ešteže tak,“ zasmial sa. „Keď prídem domov, určite sa ich prejem aj ja. Tu sa varia úplne iné jedlá. Neviem, či by ti chutili.“

„Chutili, oco, určite by mi chutili,“ presviedčal ho rýchlo Maťo. Akoby jedlo bol jediný dôvod, prečo ho nezobrali so sebou.

„Tu nie je veľmi čo jesť, Maťo. Deti tu hladujú. Jediné, čoho majú dosť, je ryža. Aj to nie všade.“

„Ešte tam máte veľa roboty, oci? Nemôžete sa už vrátiť?“ takmer prosebne sa spýtal Maťo.

„Maťko, ešte sme len na začiatku. Momentálne chodíme po krajine a hľadáme najvhodnejšie miesta na vybudovanie zdravotných centier, kde budú liečiť deti, ktoré trpia podvýživou a ktoré musia byť pod stálym dohľadom. Aj dnes k nám priviezli jedného chlapca. Volá sa Alem. Má toľko rokov čo ty, no vyzerá ako malé dieťa, taký je podvyživený. Momentálne sa zmieta v horúčke. Nemá pri sebe nikoho. Iba našu mamu…“

„A kde má rodičov?“

„Nemá. Zomreli. Už nemá nikoho. Iba babku a tá je už stará. Stará a chorá.“

„Zachránite ho?“

„Ťažko povedať. Je veľmi chorý. Má vysoké teploty a neviem, či už nie je neskoro. Tvoja mamička je pri ňom skoro stále. Veľmi si želá, aby sme mu dokázali pomôcť. Lenže takých detí, ako je on, je tu veľmi veľa. Teraz čakáme na prísun zdravotníckeho materiálu a liekov. Stále niečo chýba alebo mešká. To vieš, tu nie je doprava ako u nás. Keď bude viacej času, porozprávam ti o tom. Už musíme končiť, čakajú na nás. Ešte ti dám na chvíľu mamu a potom už musíme ísť. Daj na seba pozor, dobre?“

„Dám, oci…“

„Maťko?“ ozvala sa opäť mama.

„Áno, mami?“

„Je všetko v poriadku? Páči sa ti v novej škole? Už tam máš nejakých kamarátov?“

„Mám, mami. Už mám nových kamarátov… Ale…“ Maťo mal nutkanie mame všetko vyklopiť, ale včas sa zastavil. Oco predsa povedal, že už musia ísť, že na nich čakajú. A že tam niekto zomiera… Nebude ich predsa zaťažovať takými hlúposťami, že mu chce niekto zjesť desiatu… Priam sa za svoj problém zahanbil.

„Všetko je v poriadku, mami. Máme sa tu so starkou dobre, aj v škole je fajn. Iba by ste už mohli prísť… Strašne sa teším na leto, vieš?“

„Viem, Maťko, viem. Dúfam, že nám to vyjde…“ Na chvíľu stíchla, potom pokračovala:  „Veľmi si ťa objímam, Maťko môj, vieš? Bozkávam ťa, už musím ísť. Ahoj. Ahoj, zlatko.“

„Ahoj, mami…“

Dúfam, že nám to vyjde… To ako myslela? Čo tým chcela povedať? Maťovi tá veta neschádzala z mysle. Bože, daj, aby to vyšlo!

Pokúšal sa zaspať, no akosi to nešlo. Po prežitom dni a telefonáte s rodičmi bol rozrušený. Rozrušený a vystrašený. Potreboval by sa o svojich obavách s niekým porozprávať. Ale s kým?! Starká síce sedela vedľa neho, dokonca mu čítala z akejsi knihy, no on veľmi nevnímal. Uvedomoval si len jediné: je sám, tak strašne sám! Okrem starkej, ktorá už tiež nie je najzdravšia, nemá vôbec nikoho. Žiadneho kamaráta, žiadnu spriaznenú dušu. Iba Vlka… Pritisol si ho tesnejšie k  hrudi a vedel, že aspoň on chápe jeho problémy. Keby tak bol živý! Maťo si želal mať aspoň nejakého súrodenca. Najlepšie brata. Veľkého a silného brata, ktorý by nedovolil, aby sa mu posmievali a aby mu ubližovali. Bože, ako len pôjde zajtra do školy? Od strachu sa ešte viac schúlil a tesnejšie si k sebe privinul Vlka. Škoda, že nie je živý…

Na druhý deň do školy nešiel. Presvedčil starkú, že mu ešte stále nie je dobre. Bol piatok, a tak starká neprotestovala.

„Dva dni odpočinku plus víkend ťa postavia na nohy,“ súhlasila. „A ak by ti nebolo lepšie, v pondelok pôjdeme k doktorke. Nech sa na teba bližšie pozrie,“ rozhodla.

Maťo súhlasil. Štyri dni bez hnusnej školy! Ibaže, čo v pondelok? Pri pomyslení na pondelok sa až striasol. Pondelok a Rišo…