Milí priatelia,

takto sa Vás pokúsia osloviť hrdinovia mojej ďalšej „psej“ knihy:

Ahojte psičkári! Volám sa Mišo a mám sestru Katku. Náš najobľúbenejší člen rodiny je pes Huncút. Ibaže sa tak nevolá nadarmo. Huncút je bystrý psík, no sem-tam je trošku neposlušný… Nedávno sa však rozhodol, že sa polepší. Obával sa totiž, že „jeho rodina“ má už šibalstiev, čo postváral, tak akurát dosť. Prečítajte si, ako dopadol jeho pokus o polepšenie a aké kúsky povyvádzal nielen v našom dome či v záhrade, ale aj v meste, ba dokonca v škole!

Táto kniha je voľným pokračovaním knihy Prázdniny s Huncútom (Georg, 2013). Písala sa priam sama. Azda preto, že sme boli dlhé roky majiteľmi práve takéhoto nezbedníka. Takže, milí priatelia, máte to z prvej ruky:-)

Vidíte to šibalstvo v Huncútovych očiach? Ilustrátorovi knihy – Viktorovi Csibovi – sa perfektne podarilo vystihnúť všetky povahové črty nášho šibala. Tu je ukážka ilustrácií:

Krátka ukážka:

… Sklamaný Huncút sa len tak ponevieral po novej záhrade.
Nemal do čoho pichnúť, žiadna mačka v dohľade, žiaden
votrelec, čo by sa pokúsil vniknúť do ich príbytku. Aj vtákov
bolo akosi pomenej, možno to bolo tým, že tatko ešte nenasadil
dostatok stromov. Huncút si s ľútosťou spomenul na babkine
sliepky a na naháňačku s nimi. To bolo vtedy zábavy! A nielen
zábavy. Taktiež peria, ktoré lietalo na všetky strany, až sa
všetci čudovali, čo tie sliepky tak pĺznu… Kým čakal na Miška
a Katku, označkoval si aspoň svoj revír a v úmysle skontrolovať
prítomnosť prípadných podzemných škodcov (mal na mysli
myši a hraboše, s ktorými sa už stretol u babky), prekopal
a rozryl časť záhrady, ktorú tatko pripravil mamke Ondrušovej
na sadenie cibuliek. Vraj na jar budú z nich krásne kvety. Huncút
síce nevedel, čo sú to hyacinty, tulipány alebo narcisy, no chcel
si byť istý, aby na jar vyrástli a aby sa z nich mamka Ondrušová
mohla tešiť spolu s ostatnými. Tiež sa nalopotil s prednou časťou
záhrady, kde tatko zasial trávu. Tu sa Huncútovi pracovalo
o niečo ťažšie, lebo tatko bol dôsledný a nasiate semená uhladil
valcom naplneným pieskom. Keď však Huncút skončil, bol
celkom spokojný s výsledkom svojej práce. Žiadnych škodcov
nenašiel, tatko bude mať radosť.
Aké však bolo Huncútovo sklamanie, keď ho nahnevaný
tatko namiesto pochvaly pomocou metly zahnal do búdy, aby mu
vraj zmizol z očí, lebo ináč ho vraj vyženie z domu…
„Ten hnusný psisko mi zničil dvojdňovú prácu,“ rozčuľoval
sa zvýšeným hlasom tak, že to museli počuť všetci susedia
navôkol.
Aký hnusný psisko? Aký som ja hnusný psisko?!
„Keby len prácu,“ rozliehalo sa po celom okolí. „Budem
musieť kúpiť nové semeno trávy a všetko urobiť odznova.“ Kým
sa tatko žaloval mamke Ondrušovej, Huncút sedel vo svojej novej
smradľavej búde a bál sa vystrčiť čo len ňufák, aby po ňom
náhodou nedostal.
„Nuž a ako to mohlo to hlúpe psíča vedieť?“ bránila ho
mamka.
Aké hlúpe? Prečo hlúpe?!
„Mal si mu to nejako vysvetliť, veď by to hádam pochopil.“
Nie hádam, ja by som to určite pochopil. Prečo ste mi nevysvetlili,
že pred domom nesmiem hľadať škodcov?!
Až večer sa Huncút trocha upokojil. Keď začul Katku
s Miškom, opatrne vyliezol z búdy dávajúc pritom pozor, či
sa niekde v blízkosti nenachádza rozhnevaný tatko Ondruš.
Nebol tam, Huncút ho o chvíľu zbadal v prednej časti záhrady.
Vyrovnával tam Huncútom skontrolovaný terén a popritom stále
hundral.
Asi sa hnevá na tie hlúpe myši a hraboše, vysvetlil si Huncút
tatkovo šomranie a spokojne sa rozbehol za Katkou a Miškom,
ktorí naňho, celí uveličení, vykrikovali.
„Huncút, Huncút, poď sa rýchlo pozrieť. Toto si ešte
nevidel!“ Huncút vystrelil ako na povel a šmykom zabrzdil
až pri plote. Takmer zdúpnel, keď si uvedomil, že ňufákom
skoro narazil na tmavú pichľavú guľku, ktorá mu tak bolestivo
zranila jeho pravú labku. Zúrivo sa rozštekal na návštevníka,
ktorý ešte stále neopustil ondrušovský revír a ktorý ohrozoval
jeho súrodencov.
„Prestaň hulákať, Huncút,“ oboril sa naňho Miško.
„Mami, mami, máme v záhrade ježka. Je taký krásny!
Poď sa rýchlo pozrieť!“ volala Katka na pani Ondrušovú, ktorá sa
na Huncútovo nahnevané štekanie objavila na terase. Rýchlo si
obula záhradné gumáky a pobehla k plotu, kde Huncút ešte stále
duto vrčal.
„Naozaj je krásny,“ súhlasila s úsmevom a trochu sa zohla,
aby ho lepšie videla.
„Jéj, pozrel sa na nás, videli ste to?“ tešila sa Katka.
Všetci boli návštevníkom priam unesení, iba on, Huncút, ešte
stále vrčal. To pichľavé stvorenie je predsa na ich území! Navyše
ho riadne dobodalo. Vonkoncom tomu nerozumel, veď mali
v záhrade agresora!
„Prestaň, Huncút, veď je to iba ježko,“ upokojoval ho Miško.
Iba? To čo znamená, že iba? Tváril sa asi dosť nechápavo, tak
mu mamka Ondrušová podala vysvetlenie.
„Ježkovia sú veľmi užitoční. Zbavujú nás červíkov,
slimákov, pandráv, rôznej chrobače, ba dokonca
hadov aj myší. Treba ho nechať na pokoji, možno
sa u nás udomácni.“
No toto! čudoval sa Huncút. Napriek ich vysvetleniu
mu však odkiaľsi zvnútra vyšlo duté zavrčanie.
„Nieže po ňom bacneš, Huncút,“ varovala ho mamka
Ondrušová. „Keď mu hrozí nebezpečenstvo, zvinie sa do klbka
a popichá ťa ostrými pichliačmi. Neradím ti, aby si ich odskúšal,“
zasmiala sa.
Kňuk. Už som ich odskúšal…