(knižka pre deti a milovníkov psov:-)

 

Huncút je pes – najdúch. Tu je o ňom zopár (jeho vlastných:-) slov:

Hav-hav! (v ľudskej reči to znamená „Dobrý deň!“) Volám sa Huncút a vraj som ešte iba šteňa. To však neznamená, že som hlúpy, to vonkoncom nie! Dôkazom toho je, že som si našiel najlepšiu rodinu na svete: Ondrušovcov. Život s nimi (oni vravia, že so mnou) je veľká zábava. Lebo som vraj živý, hravý a nezbedný. Sebakriticky uznávam, že sem-tam som aj trošku neposlušný. Ale môžem ja za to, že si potrebujem obrúsiť svoje ostré zúbky a že mi lepšie chutia nohy nášho stola ako drevená kosť, ktorú mi podhodil tatko Ondruš?! Nemôžem! Najmä keď vezmem do úvahy fakt, že nohy stola boli z domáceho slovenského smreka a kosť pochádzala z čínskeho obchodu… Inteligentný pes ako ja však takéto situácie hravo zvláda. Stačí sa zatváriť trocha previnilo. To znamená nahodiť kajúcny psí pohľad, skloniť hlavu a stiahnuť chvost. Niekedy pridám aj nevinné „Kňuk“ –  to odzbrojí každého. Svoje najkrajšie pestvá však stváram na dedine. Lebo naša babka – tá mi odpustí všetko. Od naháňania sliepok až po udupaný záhon s kvetmi. Predsa vie, že na vine nie som ja, ale vtáky, ktoré tam chodia sedávať  a  neustále ma provokujú!
Ešte by som vám o sebe porozprával viac, no momentálne nemám čas. Musím ísť  totiž do kuchyne. Niečo tam taák pekne vonia…

Takto je knižka ilustrovaná (Ilustrácie: Igor Cvacho): 

 

 

Úryvky

Ako ukážku vám ponúkam prvý príbeh:

Huncút

Kedy sa Huncút stal právoplatným členom rodiny Ondrušovcov, to si už nepamätá. Matne si spomína iba na studený večer, keď sa celý skrehnutý a vyhladnutý krčil za kontajnerom, kde si hľadal niečo pod zub. Jeho prví majitelia ho tam vyhodili z idúceho auta. Vraj je s ním veľa roboty a navyše sa vôbec nevie správať, tak to vtedy povedali. Nech si teda ide kadeľahšie…

Huncút sa práve hrabal v akejsi roztrhanej taške s odpadkami, keď sa otvorili dvere na neďalekej bytovke. Vyšlo z nich malé dievčatko, ktoré nieslo vrecko so smeťami. Bojazlivo si ju začal obzerať, lebo už nebolo času skryť sa. Najradšej by zmizol, ale na to vôbec nemal silu. Celé telo ho bolelo od kopanca, ktorý mu pred chvíľou uštedril akýsi chlap.

„A ty tu čo robíš?“ začudovala sa Katka Ondrušová a čupla si k malej chlpatej guľke. Huncút sa schúlil a tichučko zaskučal.

Som hladný a je mi strašná zima, tak by sa dalo preložiť jeho zaskučanie do človečej reči.

„Je ti zima, však?“ čupla si Katka k nemu a pohladila ho po mokrom kožúšku.

Ona mu rozumela! Tak jej teda odpovedal:
Hm, zakňučal znovu a opatrne vystrčil hlávku spomedzi skrehnutých labiek. Díval sa do ustarostenej tváričky dievčatka a okamžite pochopil, že je zachránený. Horko-ťažko sa pozviechal na všetky štyri a radostne zakýval malým chvostíkom. Mal to byť pozdrav, čosi ako ahoj. Nikto ho síce doteraz neučil zdraviť sa, ibaže on mal prirodzenú inteligenciu a vedel, že vždy sa treba slušne pozdraviť. Navyše – toto bola láska na prvý pohľad!

Spočiatku to s ním vôbec nevyzeralo ružovo. Keď ho Katka celého zablateného a špinavého položila na žiarivo čistú podlahu ich predsiene, takmer sa hanbil. Čosi v jeho vnútri mu hovorilo, že na návštevu sa takto nechodí. Ale kde sa mal umyť, keď nemal domov?! No a keď z úst pána Ondruša – Katkinho otca – zaznelo rázne „Okamžite to zviera vyhoďte!“, takmer sa zľakol. Ba sa aj troška nahneval. Vari je on nejaké zviera? Veď on je predsa psík! Malý, opustený psík a ešte k tomu strááášne hladný psík…

Pani Ondrušová sa ho však zastala. Hneď postrehol v jej očiach náznak sympatií a ľútosti.
„Čo sú to za ľudia,“ hundrala si popod nos, keď sa venovala jeho očiste, „najprv si kúpia psa, chvíľku sa s ním pobavia a potom sa ho takto zbavia!“ Pustila na neho prúd teplučkej vody – júj, či to bolo príjemné! – a naliala mu na kožúšok čosi chladivé a lepkavé. Ani nevedel ako, už mal toho plné očká.

Pomóóóc, skučal a kašľal, no zdalo sa, že zbytočne. Už nevidel takmer nič. Ani labky, ktorými si čistil očká a zároveň bojoval s pevnými rukami pani Ondrušovej, nepomáhali.

„Tak už prestaň, ty hlúpy pes. Keď chceš u nás zostať, tak musíš byť čistý!“ nasrdila sa pani Ondrušová a liala naňho vedrom vodu.

Ja a hlúpy pes? Tak to teda nie! Špinavý, to áno, ale hlúpy – to v nijakom prípade! Otriasol sa od hnevu a zároveň od vody, ktorá sa z neho razom rozprskla na všetky strany.

„To sme tomu dali,“ hromžila pani Ondrušová a predstierala, že sa zlostí, utierajúc mokrú stenu a dlaždice v kúpeľni. V skutočnosti sa však vôbec nehnevala, to si bol stopercentne istý.
„No veď už prestaň metať tým chvostíkom,“ kárala ho s úsmevom a šúchala čímsi neuveriteľne príjemným. „Ako ťa mám vysušiť, ty huncút jeden malý, keď chvíľku nepostojíš…“ Zbožne sa na ňu díval svojím úprimným psím pohľadom a vrtel radostne celým telom. Pritom rozmýšľal, ako by sa mal poďakovať. Musí sa predsa nejako poďakovať! Preto hneď, ako sa k nemu naklonila, aby mu vysušila mokré labky, trochu podskočil a  láskyplne jej olizol nos.
„Ideš ho!“ utrela si pani Ondrušová tvár opakom ruky a znovu použila slovo, ktorému vôbec nerozumel: „Huncút jeden!“ Aj teraz sa tvárila  nahnevane, ale… prečo sa potom usmievala?!
Huncút, huncút. Čo to tak môže znamenať? dumal po teplom mliečku a sladkom koláčiku už úplne ospalý.
Asi to znamená, že som strááášne milý, stihol si ešte pomyslieť, spokojne sa pomrvil na mäkkom vankúšiku pri Katkiných nohách a zaspal.

Od toho dňa ho už nikto nevolal ináč ako Huncút a práve od toho dňa sa stal súčasťou rodiny, ktorú si veľmi obľúbil. Našťastie aj členovia rodiny si obľúbili jeho a to napriek nezbednej a huncútskej povahe, ktorou sa vyznačoval.