Kniha Túto noc nezaspím vyšla v dvoch vydaniach:
1. vydanie – Motýľ, 2008
Študentský život je krásny. Bodaj by nebol, keď máme osemnásť a svet je gombička! Zuzana si to však nemyslí. Ona práve prežíva najhoršie obdobie svojho života. Akýmsi nedopatrením sa ocitla na gymnáziu, kde si hneď na začiatku znepriatelila väčšinu triedy a profesorov. Keby len to. Chcú jej vziať to jediné, čo ju ešte drží nad vodou: jej milovaného koňa. Zmätená a nešťastná robí chybu za chybou. Dostáva sa medzi najhorších žiakov triedy a naivne sa zaľúbi do dospelého muža, ktorý jej berie spánok a pre ktorého je schopná spraviť čokoľvek… Príbeh plný emócií, nečakaných prekvapení, ale aj pravého študentského humoru nás unáša štvorročnou etapou života dievčaťa, zaľúbeného do svojho idolu, milujúceho kone, tanec a prírodu. Dievčaťa, ktoré hľadá samo seba a pevnú pôdu pod nohami…
2. vydanie – Motýľ, 2015
Život nás tínedžerov by bol oveľa jednoduchší, keby… Keby sme sa nemuseli učiť do školy a keby nám rodičia neliezli občas na nervy. Keby už konečne prestali rozhodovať za nás! Keby nás začali brať ako dospelých a netvárili sa, že sú vždy najmúdrejší, najskúsenejší a najkompetentnejší. Keby už, aspoň na chvíľu, prestali prikazovať, zakazovať a pretvárať nás na „svoj obraz“. Keby… Keby nebolo toľko keby, študentský život by bol krásny. Veď máme osemnásť a svet je pre nás gombička!
Zuzana si to však nemyslí. Momentálne prežíva najhoršie obdobie svojho života. Akýmsi nedopatrením sa ocitla na gymnáziu, kde si hneď na začiatku roka znepriatelila väčšinu triedy a profesorov. Keby len to. Chcú jej vziať jediné, čo ju ešte drží nad vodou: milovaného koňa. Zmätená a nešťastná robí chybu za chybou. Dostáva sa medzi najhorších žiakov triedy a naivne sa zaľúbi do dospelého muža, ktorý jej berie spánok a pre ktorého je schopná spraviť čokoľvek…
Príbeh plný emócií, nečakaných prekvapení, ale aj pravého študentského humoru nás unáša štvorročnou etapou života dievčaťa zaľúbeného do svojho idolu, milujúceho kone, tanec a prírodu. Dievčaťa, ktoré hľadá samo seba a pevnú pôdu pod nohami.
Úryvky
niekoľko úryvkov z Túto noc nezaspím:
„Byť na ich gympli ma vôbec nefascinuje“ … „Tak ako si prežila dnešný deň?“ položila jej Lucia otázku s jednoznačným významom slova prežila. Boli spriaznené duše, nič nebolo potrebné vysvetľovať. „S vypätím posledných síl. Bolo to hrozné. Dvadsaťpäť cudzích nepriateľských ksichtov! Vieš si to predstaviť? Vlastne dvadsaťštyri. Lukáša poznáš, sme spolu v jednej triede. Aj ten sa tváril pobúrene, keď som im povedala, že byť na ich gympli ma vôbec nefascinuje.“…
„Tak ti treba, ty krava“ … Po dobrej nálade v triede nezostalo ani stopy. Ani Bobimu a jeho vtipným pokusom zachrániť situáciu sa dusivé napätie prelomiť nepodarilo. Na konci hodiny si Toman bez slova zozbieral svoje veci a cestou k dverám povedal: „Čo je, mládež? Čo sedíte ako zarezaní? Všetko je v absolútnom poriadku.“ Na chvíľku sa zastavil pohľadom na Zuzaninej nešťastnej tvári, pousmial sa a odišiel. Po jeho odchode zostali všetci sedieť. Nikto nevyskočil ako zvyčajne po zazvonení, nikomu ani nenapadlo, že sa treba ponáhľať na obed. V triede bolo ticho ako v kostole. Až po krátkej chvíli ho prerušila naštvaná Remková. „Krava jedna debilná,“ uľavila si. Nato sa konečne rozprúdila aspoň nejaká debata. Zuzana mala nutkanie brániť sa, len tak, z trucu. Nakoniec tak neurobila. Zostala v triede a započúvala sa do nahnevaných hlasov svojich spolužiakov. Tak ti treba, ty krava. …
„Túto noc nezaspím“ … Bola jedna hodina v noci a ona ešte stále nespala. Prehadzovala sa z jednej strany na druhú, spánok však neprichádzal. Jej rozrušenou mysľou sa preháňal nekonečný prúd myšlienok. Po častiach v nej prebleskovali udalosti prežitého dňa, rozdrobené kúsky prchavých predstáv. Celé dni so strachom čakala, ako všetko dopadne. Dobre či zle, to vôbec nebolo podstatné. Dôležité bolo, že výsledok mal priniesť úľavu. Nepriniesol. Jej zmätok bol ešte väčší. Namiesto toho, aby sa vrátila do pokojnej reality, vstúpila na neprebádané územie svojich citov. Nechápala, čo sa to s ňou deje a prečo ju to tak vykoľajilo. Chcela si privolať obraz tváre, ktorá sa tak nečakane začala zjavovať v jej myšlienkach a živote. Chcela sa mu bližšie prizrieť, zistiť, kde je pravá príčina jej nepokoja. Nešlo to, len čo sa pokúsila zadívať sa do hĺbky tých tmavých očí, už ich nebolo. Rozplynuli sa ako ranný opar nad krajinou. Vyvolávala si ho znova a znova, všetko márne. Nespočetne veľa ráz skúšala formulovať vety ospravedlnenia, dokončiť ich však nedokázala. Predstavovala si, ako mal ich rozhovor v triede prebiehať ďalej, ako by sa jej bolo uľavilo. Tak ako na hodine, aj teraz vždy zastala na mŕtvom bode. A keď už vedela, ako pokračovať, obraz jej začal miznúť, až sa stratil úplne. A mohla začať odznova….
„Život je vlastne jedna veľká kopa náhod“ „ … Život je vlastne jedna veľká kopa náhod. Ani nevieš, čo ťa zajtra postretne a zrazu sa všetko zmení. Od základov.“ To je teda pravda, zamyslela sa Zuzana. Zrazu nám niekto príde do cesty a my nevieme ako, nevieme ani prečo – jednoducho sa stane pre nás dôležitý. Nerozlučná súčasť nášho života. Neznámy človek, ktorého sme predtým vôbec nepoznali. Ako je možné, že zrazu ľúbim úplne neznámeho človeka? Nedokázala to pochopiť, ani fakt, že sa to týka práve jej. Znenazdania prišla láska, odkiaľsi z neznáma, náhle a nečakane. Je to osud alebo náhoda? …
„Snívanie“ … Z tých spomienok bude čerpať celé prázdniny. Nikdy nezabudne na chvíľu, keď sa jej takmer dotýkal, nakláňajúc sa ponad ňu, aby lepšie videl na monitor počítača. Cítila jeho blízkosť, vôňu jeho kolínskej. Stačilo sa iba obrátiť a …. Ale ona sa neobrátila. Iba tam tak sedela, napätá, rozrušená a s búšiacim srdcom po ňom túžila. Nevýslovne, až to bolelo. V jej snoch to dopadne ináč. Obráti sa, ich pohľady sa stretnú a on sa usmeje. Skloní sa k nej – iba o kúsok nižšie – a potom ju pobozká. Nežne, veľmi nežne. Zrazu sa ocitne v jeho náručí a bude cítiť tú nesmiernu lásku, ten nekonečný povznášajúci pocit spolu s obrovskou úľavou. Úľavou, že to už nemusí v sebe dusiť, že už sa nemusí skrývať. Že mu môže všetko povedať, že jej city budú opätované. Po tom túžila najviac. A čo bude ďalej, to si nechá na prázdniny. Na snívanie má predsa času dosť. Celé dva mesiace. …
„Dosť bolo snov“ … Urobila tak, ako jej radila Lucia. Do stajne začala chodiť denne. Takmer všetok svoj voľný čas trávila so Sunsetom. Chodievali na dlhé prechádzky do terénu, najčastejšie po lesných chodníčkoch. Pomaly sa začalo otepľovať, vo vzduchu bolo cítiť jar. Dni boli čoraz dlhšie, už sa tak nemuseli ponáhľať späť do stajne. Cítila sa voľná a slobodná, keď cválala na svojom hnedákovi krížom cez polia, smerom do lesa. Bol to neopísateľný pocit, letieť s vetrom opreteky, dívať sa na svet zvrchu, z konského chrbta. A ten svet, uvedomovala si čoraz prenikavejšie, bol nádherný. Aj keď ešte chýbala svieža jarná zeleň a súvislá zelená pokrývka, tá krása bola zjavná. Drala sa na povrch stále viac a viac, s každým novým dňom. S každým novým kvietkom či pukom, zázračne žiariacim v zábleskoch hrejivých lúčov. Cítila ich teplo, ich liečivú moc na svoju uzimenú a prechorenú dušu. Akoby do nej vlievali novú silu, energiu vrátiť sa späť do života. Tak ako tá spiaca príroda, prebúdzajúca sa zo svojho zimného zakliatia, tak aj ona sa začínala preberať a precitať. Žasnúť nad tým všetkým okolo seba, nad tým, že sa jej opäť chce žiť a bojovať ďalej s nepriazňou osudu. Tešila sa spolu s prírodou, že opäť nastal čas života. Už sa jej nechcelo spať, dosť bolo snov! Snívať je pekné, ale skutočnosť, tá je predsa krajšia. Stačí sa poobzerať, chcieť vidieť. Mala pocit, akoby dosiaľ chodila so zažmúrenými očami. Je možné, že si doteraz nevšimla tú nevšednú krásu obyčajnej snežienky? Zosadla z koňa, kľakla si na ešte stále premočenú zem a pozorovala ten nežný výtvor prírody. Neodtrhla ju, mala pocit, že by to bolo barbarstvo. Možno pohľad na ňu urobí radosť aj iným, tak ako urobil jej. Nech aj ostatní si uvedomia, že je tu jar, že opäť treba žiť. Aj keď to niekedy vôbec nie je ľahké. …
„Všetko sa nejako vyrieši“ … Keď si už vybrali svoje miesto, začali tancovať. Bez slova si položila hlavu na jeho hruď, slzám už nechala voľný priechod. Držal ju pevne okolo pliec, dokonca sa jej zazdalo, že ju pohladil. Ticho sa jej spýtal do ucha, nikto to nemohol počuť, iba ona. „Máš ho rada, však?“ Zdvihla k nemu uslzenú tvár a s trpkým úsmevom povedala: „Teba mám tiež rada.“ „Naozaj?“ Aj on sa usmial. Nepovedala nič, iba si opäť oprela hlavu o jeho hruď. Bolo to nekonečne upokojujúce, znenazdania pocítila úľavu, ticho a mier vo svojej ubolenej duši. Takmer sa nehýbali, iba sa nepatrne kývali v rytme hudby. Zrazu mala pocit, že je v bezpečí, v objatí citlivého a chápajúceho priateľa. Všetko sa nejako vyrieši. Určite. …